mu jasné, že zasiahol cieľ. Teda väčšine. Niektorí, respektíve niekedy aj prevládajúca väčšina rovesníkov, ho nechápali a z povrchnosti ho považovala za terč zábavy, keďže samotný Jozef ignoroval všetky trendy, prestíž, materiálnu obmedzenosť a imidž ako taký.
Žil si vo svojom svete profesionálnych hudobných poznatkov a hrania s kapelou ako klávesista, no v prípade záujmu do svojho sveta kohokoľvek vpustil. Miloval klasický hard rock - Deep Purple, Yes, Genesis, Led Zeppelin, Black Sabath, klávesákov Johna Lorda, Ricka Wakkemana, Lesa Smitha. Svojou duševnou vyspelosťou a silnou osobnosťou, ktorá odmietala ľahkovážne rozhovory, hodnotných priťahoval a povrchných odpudzoval. Mal svoju pravdu a nenechal sa zraziť k zemi alebo ovplyvniť.
Bol iný ako ostatní, ale nikdy nebol na okraji. Povedala by som, že sa pohyboval vždy niekde v strede, aj keď trocha sám. V škole bol pre každého Jozef, ale v rodných Gbeloch mu nikto nevravel inak ako Jožka a „náš Jozífek“. Bol tam známy a pochopený. A teraz ... postrádaný.
Okrem emotívneho vzťahu k hudbe sa venoval histórii a sledoval spoločenské dianie. Snáď preto si vybral štúdium politológie, ktoré už nebude môcť uskutočniť. Vraj však k vysokej škole nemal celkom otvorenú a jednoduchú cestu.
Mal výborný vzťah s Braňom Bulganom, ktorý ho učil v rámci svojej praxe informatiku, tak sa spoznali a odvtedy aj navštevovali, Sadli si ako ľudia i vďaka totožnému hudobného vkusu nehľadiac na vekový rozdiel.
Napriek povinnostiam doma, ťažkej práci a striktnej výchove pôsobil v gbelskej kapele Relax. Mal rád koncertovania a vlastnú tvorbu, ktorú však kapela nepreferovala. Tak po rokoch odišiel a venoval sa istému myjavskému hudobnému projektu a svojej blízkej ťažkej rockovej hudbe. Často zabával svojimi metalovými pokrikmi alebo heslami z pesničiek.
Vo veci viery bol, podľa slov kamarátov, čistým ateistom. Veril, že Kristus žil a zázračne liečil, ale neveril v jeho prevtelenie a napriek okultnej tvrdej hudbe sa neprikláňal ani k satanizmu.
Priatelia a rodina sa zhodujú na tom, že veci robil vždy po svojom. Bol milý, ochotný, nápomocný, svojský, pokojný a rozvážny, trocha nepochopený a melancholický. A niekedy unikal problémom. To však nemení nič na sile jeho ja.
Rodičia sú vďační jeho spolužiakom a profesorom (pani prof. Gálikovej, pani prof. Mastihubovej), ktorí sa zúčastnili na pohrebe.
Je zbytočné pátrať „prečo“, lebo na výčitky je neskoro. Bezprostredne dôležitý je odkaz jeho osobnosti, jeho života a toho, čo tu po sebe zanechal. Bol to malý veľký muž. Jeden môj priateľ mi raz povedal: „Bolo len pár ľudí, kvôli ktorým stálo za to vychodiť obchodku (Obchodná akadémia v Senici, pozn. red.). A jedným z nich bol Jozef“.
Napadlo mi, prečo, preboha, keď sa bližšie nepoznali. Ale pritom som dobre vedela prečo. Všetci veľkí rockeri a ľudia, ktorí len svojím bytím určujú smer doby a životy ľudí okolo seba, raz stratia chuť žiť. Žiadne frázy, to nie, lebo on vie, o čom píšem.
Bona
