SKALICA. Filip Blažek je odchovancom senického klubu, kde si pripísal niekoľko ligových štartov za A-mužstvo.
24-ročný rodák z Kopčian prišiel do Skalice v sezóne 2018/2019, pôvodne na polročné hosťovanie z Dánska, no súčasťou klubu je dodnes. Talentovaný stredopoliar je oporou mužstva.
V prvej lige nastupuje pravidelne v základnej zostave, takmer vždy s plnou minutážou.
V článku sa dočítate:
- Ako spomína Filip Blažek na svoje futbalové začiatky?
- Či chodí doma v Kopčanoch fandiť na zápasy?
- Aký bol jeho angažmán v Dánsku a čo všetko mu priniesol do života?
- Prečo sa rozhodol pre skalický klub?
- Ako mu sedí prvá liga a aké rozdiely pociťuje oproti 2. futbalovej súťaži?
- Na ktorom poste sa ako univerzálny hráč cíti najlepšie?
- Ako hodnotí doterajšie výsledky MFK Skalica?
- Či je problém dorozumieť sa so zahraničnými hráčmi v kabíne?
- Ako spomína na duel proti Slovanu, v ktorom mal nebezpečný hlavičkový súboj?
- Ako hodnotí poslednú prehru s Ružomberkom?
- Aké je to mať na tribúne svoj vlastný fanklub?
Aké boli vaše futbalové začiatky? Ste rodák z Kopčian, kde ste s futbalom začínali, následne ste prešli do Senice a neskôr do dánskeho klubu.
Áno, futbalovo som začínal v Česko-slovenskej futbalovej akadémii v Kopčanoch, ktorá neskôr zanikla, a tak som prestúpil pod TJ Kopčany. Po jednom roku ma tréner Dušan Ferik posunul do Senice, kde som zostal hrať desať rokov. Odtiaľ som prestúpil na rok a pol do Dánska a potom už je len Skalica.
Váš spoluhráč Mário Hollý tiež pochádza z Kopčian. Vyrastali ste futbalovo spolu?
Dlhé roky býval v bytovke nado mnou, potom sa presťahoval na dom. Od detstva máme svoju partiu, hrávali sme spolu futbal, chodili sme na bicykle, jednoducho sme boli celé detstvo spolu.

Akými kategóriami ste si prešli v Senici?
Od U10 až po A-mužstvo, kde som si pripísal devätnásť alebo dvadsať štartov v prvej lige.
Po viacročných problémoch už dnes futbal v Senici nefunguje, aspoň ten seniorský. Ako sa pozeráte na to, že klub, ktorý vás vychoval, zmizol z futbalovej mapy?

Som z toho veľmi sklamaný, pretože Senica bola a bude mojou srdcovkou, keďže som tam vyrastal. Poznám veľa ľudí, či už z klubu, ale aj mimo štadióna, mám v meste veľa kamarátov, chodil som tam do školy. Je mi ľúto, ako to dopadlo, pretože Senica si to nezaslúžila, už len kvôli tomu, koľko chalanov vychovali, koľko talentov prešlo akadémiou. Čo sa týka futbalu, v klube to bolo veľmi dobre nastavené, ale pokazilo sa to niekde vyššie.
Pre vás však prišiel angažmán v dánskom Bröndby Kodaň, ktorý trval rok a pol. S akými očakávaniami ste odchádzali do zahraničia?
V Senici to vyzeralo už horšie a cítil som, že sa chcem posunúť vpred. Možno to bol až príliš veľký skok, ale takáto ponuka sa neodmieta a asi každý futbalista by urobil na mojom mieste to isté. Za túto skúsenosť som veľmi rád, pretože v Dánsku je to odlišné, a to nielen vo futbale, ale aj v bežnom živote.
Dalo mi to veľa do života a po futbalovej stránke ani nebudem hovoriť. Aj keď som tam nenazbieral príliš veľa štartov, trénoval som so špičkovými hráčmi, napríklad Teemu Pukki, ktorý hrával Premier League za Norwich City FC, Anthony Joung či Jesper Lindström, ktorí hrávajú nemeckú Bundesligu. Chalani boli super a ja som rád, že som mohol byť súčasťou kabíny aspoň na tú chvíľu.

Odchádzali ste v osemnástich rokoch, takže bolo náročné prebíjať sa sám v cudzine?
Určite áno. Odišiel som hneď po maturite. Na školu som asi ako každý tínedžer – futbalista trochu kašlal, čo ma potom v Dánsku dobehlo, keďže som sa nevedel dobre dohovoriť.
Postupom času sa to na mňa nalepilo, keď ste v tom prostredí a dennodenne používate cudzí jazyk, rýchlo sa učíte. Po dvoch, troch mesiacoch som sa plynule porozprával s chalanmi v kabíne.
Ako sa vám Dánsko páčilo ako krajina? Mali ste popri futbale čas ho spoznávať?