ZÁHORIE. Monika Paločková má 29 rokov, je lekárka a venuje sa odboru infektológia. Posledné roky lekárskej praxe na rozvojových projektoch vo viacerých krajinách vníma ako požehnanie. Porozprávala o nevšedných zážitkoch z Afriky.
Napríklad o vtipných náhradách juhosudánskych kočíkov, ktorými sú tašky cez rameno z kozej kože. No prešla si aj náročnými situáciami. „Šamani v Burundi liečia boľavé orgány aj narezávaním kože v mieste bolesti. Hrozné pohľady boli na deti, ktoré mali pri obyčajnom zápale pľúc skrz na skrz skalpelom dorezanú kožu hrudníka,“ hovorí.
V detstve prišla o zrak, napriek tomu sa dokázala stať spisovateľkou a novinárkou Čítajte Rozhodli ste sa stať lekárkou. Prečo?
Rozhodnutie padlo ako hviezda. Nečakane, náhodne, za mesačného svitu, v teplý večer, pozerajúc sa na hviezdnu oblohu nad pútnickým miestom Lourdes. Pýtala som sa Boha, ako vycestovať do Afriky zmeniť svet, naplniť svoju túžbu. Odpoveď bola, ako lekárka.
Ako ste sa dostali do zahraničia?
Štúdium som ukončila na Karlovej Univerzite v Českej republike v roku 2018. V ten istý rok som odletela na prvý lekársky projekt do afrického Burundi. Následne do Južného Sudánu, Kene, Albánska, až nakoniec opäť do Kene na dlhšie obdobie. Všetky cesty som absolvovala pod záštitou Vysokej školy svätej Alžbety v Bratislave, pod mojím ľudským a profesionálnym vzorom – pánom profesorom Krčmérym.
V článku sa dozviete:
- Mala lekárka Monika Paločková strach z cudzej krajiny?
- Ako jej misiu prijali blízki a rodina?
- Koľko času strávila v Afrike a ako jej to zmenilo život?
- O práci, ktorá je poslaním.
- Aké sú jej najvtipnejšie zážitky ?
- O smutných situáciách a najťažších bolestivých rozhodnutiach.
- Je Afrika nebezpečná?
- Ako lekárku prijali miestni?
- Prečo miluje prácu na misii?
- Ako môže pomáhať každý?
Nemali ste z cudzej krajiny strach?
Strach nie, rešpekt áno. Snažím sa dodržiavať nepísané pravidlá bezpečnosti, ako nevychádzať medzi 18:00 až 6:00, pokuty platiť bez vyjednávania s policajtami, zastaviť auto vždy, aj keď je policajt opitý, jazdiť v aute s niekým, kto pozná miestnu reč, ruksak nosiť pod bundou a vpredu na hrudníku, a tak minimalizovať stret s konfliktom.
