Ukrajinskí väzni žiadajú Čaputovú o milosť, chcú ísť bojovať za svoju vlasť Čítajte HOLÍČ. Pohár so štetcami v jednom z holíčskych bytov osirel, pestrofarebná paleta začala vysychať a blednúť, zosmutnelo i plátno v stojane, ktoré šikovné ruky už nedomaľujú. Kronikár so štetcom, ako Ota Kroupu príznačne nazývali, odišiel na večnosť v úctyhodnom veku 98 rokov.
Významná osobnosť mesta Holíč, ctihodný muž, veselý chlap a veľmi múdry človek, ktorý mal vždy dobrú radu pre každého, nevšedným spôsobom zdokumentoval vývoj mesta a blízkeho okolia.
„Niekto premeny Holíča fotil, ja som ich maľoval,“ vysvetľoval s úsmevom sebe vlastným.
Plnil si svoje sny
Svojej veľkej láske - maľbe - sa Oto Kroupa začal intenzívnejšie venovať až v dôchodku. „Nikdy nie je neskoro začať, dôležité je to urobiť,“ znela jedna z jeho múdrostí.
Výtvarné vzdelanie získal až ako dávno dospelý, v roku 1975 u akademického maliara, profesora Ľudovíta Hološku z Jablonice. V Hodoníne bol jeho veľkým učiteľom akademický maliar Karel Novák. Splnil si tak svoj životný sen, na ktorý dovtedy nebolo času, ani investícií - spolu s manželkou vychovávali syna a dcéru. Nadšený chodil krajinou a štetcom zachytával všetko, čo sa mu naskytlo.
Neraz s humorom spomínal, ako pri potulkách s paletou a stojanom stretával svojich kolegov.
„Toto je moje miesto - prekárali sme sa zo žartu,“ povedal v jednom z rozhovorov tento obdivuhodný maliar, realista. Pozisťoval si plánované asanácie ulíc v Holíči, a tie sa rozhodol zvečniť na svojich obrazoch.
Mesto, v ktorom strávil takmer celý svoj život, miloval a namaľoval ho na plátno zo všetkých svetových strán. Narodil sa v neďalekých Kopčanoch deň pred Vianocami, 23. decembra 1923. Ulicami tiahli hladové pochody a svet ochromovala veľká hospodárska kríza. Jeho otec podľahol tuberkulóze, ktorú si priniesol z prvej svetovej vojny. Oto mal vtedy tri roky.
Priplatíte si za všetko. Rapídne zdražovanie zasiahlo aj chovateľov, výrobcov a predajcov na Záhorí Čítajte Ako šesťročný osirel úplne. Spolu so starším bratom sa ich ujali matkini súrodenci. Aj preto odpoveď na otázku, aký je jeho recept na dlhovekosť, bola: „Ťažký život.“ Láska k maľovaniu v ňom však zrela od počiatku. Už počas prvej meštianky kreslil ceruzou, perom a tušom. Vznikol jeho autoportrét a obrázky chodieb v holíčskom zámku. Zároveň mal vzťah k hudbe.
Sám sa naučil čítať noty, neskôr 25 rokov hrával na harmonike na zábavách plesoch, svadbách.
Vyše dve tisícky obrazov
S pribúdajúcimi krížikmi akoby mu pribúdalo aj elánu a záber jeho aktivít bol neskutočný: písal básne, študoval históriu, čítal knihy, stále sa vzdelával. No prioritné miestečko v jeho srdci bolo jasné.
„Žiju proto, abych maloval, maluju proto, abych žil,“ také bolo krédo Ota Kroupu. Svedčia o tom vyše dve tisícky obrazov maľovaných s láskou a pokorou.
Bol členom klubov výtvarníkov v Senici, Skalici a Holíči. Namaľoval návrh na oponu vo veľkej sále kultúrneho domu v Holíči. Svoje diela daroval nielen tamojšej Mestskej galérii, ale tiež mnohým obciam na Hornom Záhorí. Jeho kompozícia budov sa nachádza aj na obecnom úrade v rodných Kopčanoch.
„Nebuďme, prosím, tak leniví, abychom po jiných toliko vždy hleděli a za jinými zdaleka se plaziti chtěli! Nechť nás také v něčem jiní před sebou vidí!“ Svoj obľúbený citát od Jána Ámosa Komenského napĺňal maliar Oto Kroupa počas celého svojho života do bodky.
Žiaľ, k jeho obrazom už nepribudne ani jeden. No dielo, ktoré tu zanechal, má nesmiernu hodnotu a navždy nám bude pripomínať nielen to, ako vyzeral Holíč a okolie v minulosti, ale aj vzácne človečenstvo maliara Ota Kroupu.
