Každý pracovný deň vstane, oblečie si oblek a neodmysliteľný motýlik a smeruje pár desiatok metrov do svojej ordinácie.
Obdarovali deti zo sociálneho zariadenia Čítajte Aj po neuveriteľných vyše 60 rokoch praxe medicínu miluje, pomôcť pacientom najlepšie ako vie je pre neho samozrejmosťou.
Medicínou žije celý svoj život a v nemocničnom areáli skutočne aj býva. Pracuje na pozícii lekára oddelenia vnútorného lekárstva, kde pôsobí aj ako mentor a konzultant.
Medicína bola u neho vždy na prvom mieste a považuje ju za nepretržitú službu pre ľudí. Od ostatných lekárov skalickej nemocnice ho odlišuje aj svojský spôsob vyšetrovania pacientov a láskavý galantný prístup v duchu starej školy ku všetkým.
Profesor Jozef Novotný zo skalickej fakultnej nemocnice naplnil a každým dňom stále napĺňa do bodky Hippokratovu prísahu. A nezištne pre každého pacienta pridáva osobitý humor, svojský prístup a neoceniteľnú životnú múdrosť.
Ako hodnotíte súčasnú situáciu v medicíne? Také ťažké obdobie zdravotníctvo si zrejme ani vy, ako uznávaný pamätník nepamätáte...
Mala by nastať obroda spoločnosti. Každá civilizácia odišla na morálke. Pápež sv. otec František to zvýrazňuje, že treba obrodu. Epidémie boli a budú. To je zákonitosť. Dôležitá je pokora a skromnosť. Špeciálne to platí v medicíne, lebo medicína je ženského rodu a keď nie sme pokorní a skromní môže nás kopnúť tak, že sa z toho nemusíme ani spamätať. A potom tie veci ako kolegialita a úcta, najmä mladá generácia, nechcem vás nejako uraziť.... Úcta jedného k druhému, to musí byť nezištná, zvlášť v medicíne to platí. Osobne si myslím, že medicína je poslanie. Dnes môžeme my pomáhať iným a zajtra alebo neviem kedy, nás to môže chytiť a potom je ťažké si dávať otázku, že ako sa ku mne správajú. Ja si myslím, že musíme sa správať slušne a dodržiavať tie veci, sú mimoriadne dôležité. Lebo nakoniec by sme si zbytočne hovorili homo sapiens.
Keď si zaspomínate, aké bolo vaše prvé stretnutie s medicínou?
Medicínu som chcel ísť vždy študovať. Ale snáď najväčšou pohnútkou k medicíne bolo, že brat umrel na perforovaný apendix. Vtedy ešte neboli antibiotiká, operovali ho síce, ale nakoniec múdry chlapec, vo veku desiatich rokov odišiel. Bolo nás doma ako havranov no a on, jeden havran, vyletel hore. Vlastne celý život som chcel študovať medicínu, aby som mohol pomáhať ľuďom.
V minulosti však bolo veľmi ťažké sa na medicínu dostať a ešte ťažšie ju vyštudovať, na škole sa udržať....
Ťažké nebolo nič. Lebo veľmi nerád poviem, aby to nevyznelo, že sa chválim, že som bol premiant, nemal som žiadne problémy. Je ale pravda, že sme makali veľmi tvrdo. Často až 24 hodín denne. Býval som, kde sa dalo, v Prahe bolo ťažké zohnať ubytovanie. Keď ma vyhodili z jedného internátu, išiel som do druhého. Veci som ani nerozbaľoval, boli stále v kufri. Vrátane kníh. Nuž ale tá zanietenosť, tá snaha po vedomostiach neutíchala, stále bola na prvom mieste a toho sa defacto držím celý život.
Ako jeden z mála v tom čase ste boli vybraný do dvoch medzinárodných konkurzov. Jeden v USA a druhý vo Švédsku, ako sa vám to podarilo a bolo ťažké rozhodovanie?
