VRÁDIŠTE . Vladimír Vlk sa počas svojej profesionálnej kariéry venoval hokeju, prešiel viacerými klubmi na Slovensku, odohral stovky zápasov v extralige a dvakrát okúsil chuť majstrovstiev sveta. Keď sa však rozhodol zavesiť korčule definitívne na klinec, vymenil ich za rozhodcovskú píšťalku, no nečakane v amatérskom futbale.
Celý rozhovor si môžete prečítať v novom vydaní MY Týždenníka pre Záhorie a My Trnavské noviny.
53-ročný arbiter má na štadiónoch rešpekt, ktorý sčasti ťaží aj zo svojho známeho mena, niektorých hráčov a futbalových činovníkov na Záhorí pozná ešte z čias, kedy sám obúval kopačky.
Spoločne s VLADIMÍROM VLKOM sme sa rozprávali o jeho rozhodcovských začiatkoch, o tom, ako vyzerá jeho víkend počas rozbehnutej sezóny, ako sa udržuje vo forme, a trochu sme zaspomínali aj na jeho bohatú hokejovú kariéru.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo sa dal na rozhodovanie vo futbalových zápasoch.
- Ako spomína na svoj prvý zápas v úlohe hlavného rozhodcu.
- Či sa dostal na futbalových trávnikoch do konfliktu.
- Prečo je dôležité pískať dedinský futbal po dedinsky.
- Ako si vybudoval rešpekt u mužstiev a v kluboch.
- Ktorý z klubov počas hokejovej kariéry mu najviac prirástol k srdu.
- Ako spomína na zisk titulov v Trenčíne.
- Čo pre neho znamenalo obliecť si reprezentačný dres na majstrovstvách sveta.
- Či je v kontakte s bývalými spoluhráčmi.
Hokeju ste sa aktívne venovali do 43 rokov, čo vás viedlo k futbalu, dokonca ešte aj k rozhodcovskej píšťalke?
Po jednom hokejovom zápase som sa stretol s kamarátom Jánom Lapošom. Trochu sme sa rozprávali a navrhol mi, či by som nechcel skúsiť pískať futbalové zápasy, keď teraz nemám cez víkendy čo robiť (smiech). Úprimne musím povedať, že najskôr som z tejto myšlienky natešený nebol, ale nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim a na prekvapenie ma to začalo baviť.
Hrávali ste predtým futbal?
Samozrejme, hrával som za Vrádište, odkiaľ pochádzam. Celkom mi to šlo s hokejkou aj s futbalovou loptou, no v sedemnástich rokoch som sa musel rozhodnúť, pri čom zostanem. Pri futbale som mal problémy s častým výronom, keď som zle dostupil, čo bolo na dva až tri týždne, kým sa mi členok dal dokopy. Keď som sa však obul do korčúľ, nemal som s tým žiadny problém.
Rozhodovanie prijal ako novú výzvu Čítajte Nerozmýšľali ste, že by ste zostali napríklad v pozícii arbitra alebo trénera pri športe, ktorému ste sa venovali celý život?
Rozhodovanie v hokeji je ohraničené vekom a pri mojich 43 rokoch, kedy som končil, by som pískal možno päť či šesť rokov. Premýšľal som aj nad možnosťou trénovania, urobil som si najnižšiu licenciu a po roku sme mohli ísť na vyššiu. Osobne sa mi však nepáčilo, že hokejistov, ktorí za sebou majú 25 rokov kariéry, tam skúšal niekto, kto chcel miesto skúseností počuť definície podľa knižky. Bol som z toho sklamaný a na vyššiu licenciu som ani nenastúpil.
Rozhodovaniu sa venujete už pomerne dlho, spomínate si však na svoj prvý zápas v pozícii hlavného arbitra? Bolo to pre vás náročné?
Spomínam si na to, aj keď už neviem, kde to bolo. V pozícii hráča vnímate celú hru úplne inak ako v úlohe rozhodcu. Viem, že som pískal dorastencov, čo boli pred deviatimi rokmi veľmi dobré zápasy. Môžem povedať, že som nevedel, kde som, ktorá ruka je práva a ktorá ľavá. Zo začiatku
