SENICA. Športu zasvätil celý svoj život, od aktívnej hráčskej činnosti si prešiel cez hlásateľský mikrofón až k papierovým novinám.
Dôležité športové momenty, zaujímavé rozhovory aj vtipné historky, na tie sme spoločne spomínali s Jozefom Komorným, ktorého meno na Záhorí je veľmi známe a sám sa mnohým z vás týždeň čo týždeň prihováral aj prostredníctvom našich novín.
V článku sa dozviete aj:
Na aké roky a mená vo futbalovej Senici spomína najradšej.
Ako sa stal hlásateľskou hviezdou Záhoria.
Či verí, že sa FK Senica zachráni vo Fortuna lige.
Ako spomína na predvolebnú kampaň na Záhorí s Dzurindom, ktorú si poctivo odbicykloval.
Aké referencie sa mu dostali na jeho angličtinu, ktorú sa učil z kazety po večeroch.
Ako si poradil na majstrovstvách Európy, kde sa k nemu ako k hlásateľovi nedostali najpodstatnejšie papiere, a to výsledky.
Kam si zájde najradšej na futbalový zápas a čo ma na Záhorí najradšej.
V zaujímavom rozhovore sa dočítate o tom, aké boli športové, no aj hlásateľské začiatky Jozefa Komorného, ako hodnotí futbalovú sezónu Senice aj obdobie pandémie a kam rád zájde na futbal v oblasti.
Okrem futbalu ste sa kedysi súťažne venovali aj stolnému tenisu a hrali ste 2. basketbalovú ligu za Spartak Myjava. Aké boli vaše športové aktivity?

Šport bol v tom čase našou jedinou mimoškolskou aktivitou a možno trošku neskromne poviem, že som naň mal asi väčšie vlohy ako niektorí moji rovesníci. Majstrom senického okresu v stolnom tenise bol Július Dobiš, ktorý mal myšlienku vytvoriť v Senici žiacke mužstvo a tak chodil do pionierskeho domu, kde boli stolnotenisové stoly a ako deti sme tam „mastili“ pingpong od otváracej do záverečnej hodiny. Spolu s Vilom Danišom a Maťom Khirom si vybral aj mňa.
Počas štúdií na Myjave som sa na škole venoval najmä basketbalu, ktorý bol v tom čase na kopaniciach populárny a všeobecne bola Myjava športovejším mestom ako Senica.
Basketbalovým trénerom bol Igor Suchý a zo spoluhráčov mi utkveli v pamäti Peťo Mockovčiak, Vilo Nejeschleba, Ivan Žitný, najviac však Laco Štajger, ktorý to dotiahol až na reprezentačného trénera žien. Sú to krásne spomienky, ostalo mi tam množstvo kamarátov a na Myjavu nedám doteraz dopustiť.
Ako ste sa dostali k pôsobeniu v klube SH Senica ? Dlhé roky ste robili hlásateľa a zostavovali spravodajcov pred majstrovskými zápasmi.
Futbal som hrával za B-mužstvo, ktoré mávalo zápasy v nedeľu, basketbal zas býval v sobotu. Keď sa náhodou hralo v jeden čas, uprednostnil som futbal. Postupne prichádzali iné povinnosti a na futbal nebolo toľko času, tak som skončil, no len s hraním. Hlásateľom bol v tom čase Jozef Polakovič, ktorý ma presvedčil, aby som to skúsil a ostal som pri tom takmer 30 rokov.
Časom sa k tomu „pribalila“ aj výroba futbalových spravodajcov, z pôvodných štyroch strán som dobrovoľne pridával ďalšie, až som ich ustálil na dvanástich. Keď som však začal s novinárčinou, nedalo sa to časovo zvládať a musel som skončiť.
Po zakúpení corgoňligovej licencie ma Vlado Levársky presvedčil, aby som to ešte skúsil, hlásil som aj prvý majstrovský zápas FK Senica v najvyššej súťaži s Prešovom, no po asi 15. kole som definitívne odovzdal žezlo Milanovi Ondrušovi.
Na ktoré roky alebo sezóny v senickom klube spomínate najradšej?

Mnohé situácie zo sedemdesiatych či osemdesiatych rokov si so zatvorenými očami viem živo predstaviť aj dnes. Všeobecne sa za vrchol považuje sedemnásť nepretržitých rokov v Slovenskej národnej lige (1976 – 1993) a dvanásť posledných sezón v najvyššej súťaži.
Bola však zaznamenaná aj „čierna diera“ v novodobej histórii, dokonca už v tomto tisícročí, keď v rokoch 2004 a 2005 senickí futbalisti nevyhrali majstrovské stretnutie 594 dní, za dva roky z 2. ligy spadli až do 4. ligy a štyri sezóny im trvalo, než sa odtiaľ vďaka Vladovi Levárskemu vyhrabali.
Každý radšej spomína na úspechy, no k športu a prirodzene aj k futbalu neodmysliteľne patria aj prehry či neúspechy. V tomto je jeho krása.

Aká bola v tých rokoch v Senici futbalová kultúra? Koľko ľudí chodilo na domáce zápasy a aká atmosféra na nich bývala?
Vo federálnej lige hrávalo šesť či sedem mužstiev zo Slovenska a keď Senica napríklad za trénera Jarábka obsadila v SNL 3. miesto, tak bola v podstate deviata na Slovensku. Keď vypadol najslávnejší slovenský tím Slovan Bratislava z najvyššej súťaže, trvalo mu tri roky, kým sa prebojoval naspäť. Po postupe Senice do SNL v roku 1976 bol záujem o futbal obrovský.
Na prvom zápase v SNL s Ružomberkom bolo 5-tisíc ľudí. Zvlášť vysoké návštevy mali zápasy počas dožinkových slávností. Na Hurbanovo aj s Vladimírom Weissom v zostave prišlo 6-tisíc divákov a keď hrala v Senici Nitra bojujúca o postup, prišlo len spod Zobora vyše 2-tisíc ich priaznivcov.
Ako pochodovali vo vojenskom tvare, spievajúc svoje bojové chorály dole senickým námestím, tak dopravu na križovatke museli riadiť policajti. Že sa v tých časoch hral v Senici dobrý futbal, svedčia aj výsledky v Slovenskom pohári, keď sme dokázali vyradiť Nitru, Dunajskú Stredu, Inter a Petržalku dokonca v tom roku, keď bola majstrom Slovenska.
Iba so Slovanom sa nám nedarilo, trikrát tu hral 0:0 a vždy postúpil na penalty.
Ktoré mená z hráčskeho kádra či klubu vám z tohto obdobia najviac rezonujú v pamäti?
Tých mien je veľmi veľa, no jednoznačne musím začať s Jozefom Slobodom. Obrovský talent, srdciar, klubová ikona. Možno len on by vedel vysvetliť, prečo neprikývol na časté volania Antona Malatinského a neprestúpil do Trnavy v čase najväčších úspechov, keďže je ročník 1948, teda rovesník tých hráčov, ktorí so Spartakom tvorili veľkú Trnavu.
Mnohé senické talenty si už v ranom veku rozobrali ligové mužstvá a v Senici toho veľa nenahrali, ako napríklad Švirloch, Šajánek, Pavlíček, Krupčík, Pavlík, Vrťo, Barkóci, Kubica, Karas, Sadloň, Rýzek, M. Krajčík a mnohí ďalší. Aj preto bola Senica skôr skúsenejším tímom s vyšším vekovým priemerom.
Už spomínaný Sloboda či Kavecký, E. Krajčík, bratia Huttovci, Malárik, Šuran, Miča, Uhlár, Gerič, Hodúr, Režnák, Blaha, V. Petráš, Včelka, Buzay, Rybanský, Čechvala, Brezovský, Pavlák, Reha, Zíšek a mnohí ďalší. Väčšina z nich mala aj ligové skúsenosti a boli nositeľmi tej kvality, ktorej sa obávali všetci súperi v SNL.
Okrem futbalu ste si však sadali k hlásateľskému mikrofónu aj počas hokejových či volejbalových zápasov, spomeniem však aj Záhorácky maratón. Jednoducho ste sa stali ústrednou postavou športového diania na Záhorí.

Vtedy mi to pripadalo, akoby sa všetci možní adepti na hlásenie športových podujatí v Senici báli mikrofónu. Na okresnom futbalovom zápase v Čáčove za mnou prišiel vojak s vysokou hodnosťou, predstavil sa mi a dal mi ponuku robiť hlásateľa v tvoriacej sa hokejovej Dukle Senica. Dostal na mňa referencie, tak sme si dohodli stretnutie a následne aj spoluprácu. Termíny majstrovských stretnutí sa navzájom „nebili,“ keďže hokej sa hrával utorok a piatok, futbal v sobotu či v nedeľu.
Podobne to bolo aj pri volejbale. Ešte keď hrali ženy Senice národnú ligu, hlásenie bolo dobrovoľné, no po postupe do ženskej extraligy bola funkcia hlásateľa povinná a opäť si Karel Valášek spomenul na mňa. To bolo veľmi pekné obdobie, pretože sme ukončili nadvládu Slávie UK Bratislava a vyhrali sme aj Európsky pohár.
Záhorácky maratón začal moderovať Gabo Zelenay, no po 2. ročníku oznámil, že končí a tak môžete hádať, na koho si organizátori spomenuli. Určité spojenie mám aj s Karolom Polákom, ktorý chodil moderovať turnaj o Starostovu misu v minifutbale do mojej rodnej obce Čáry. Keď však v roku 2016 nečakane zomrel, aj táto jeho funkcia pripadla mne.
Keďže máte výborný prehľad, nielen o senickom futbalovom klube, ale celkovo o športovom dianí na Záhorí, obracajú sa na vás často ľudia so žiadosťou o informácie?
Nie je výnimkou, že mi zazvoní telefón aj po polnoci. Našťastie o tomto čase ešte väčšinou nespím. Volajú mi chlapi od piva, ktorí sa v debate o futbale v nejakej téme nemôžu dohodnúť a žiadajú ma, aby som rozsúdil ich spor.
Keď napríklad postúpila Myjava do 1. ligy, volal mi redaktor zo športového denníka, že by potreboval nejaké štatistické údaje o vzájomných zápasoch týchto dvoch mužstiev, o hráčoch, ktorí hrávali za oba kluby, či vzájomné prestupy hráčov.
Spýtal som sa ho, prečo nezavolá priamo do klubu a on mi povedal že volal, no tam takýmito informáciami nedisponujú a tak mu dali číslo na mňa.
Máte za sebou aj bohatú novinársku kariéru, kde ste ako športový redaktor pôsobili vo viacerých regionálnych novinách. Využili ste svoje športové danosti aj pri práci?
Neviem, v ktorom roku to presne bolo, no pred parlamentnými voľbami sa ma šéfredaktor Gabo Kopúnek spýtal, či mám bicykel. Po mojej kladnej odpovedi mi dal pracovný príkaz: „Daj si ho do perfektného stavu, ideš s Dzurindom na jeho predvolebnú kampaň“.
Dzurinda rád jazdil na bicykli a jeho trasa viedla z Hradišťa pod Vrátnom, kde má chalupu, do Radošoviec. Po 15 km trase zo Senice do Hradišťa som bol v stanovený čas na mieste štartu, no tam ani nohy.