SENICA. Adrián Šturdík (20) je ďalším z radov mladých rozhodcov, ktorý pôsobí v oblastných súťažiach, ale prvú sezónu zbiera cenné skúsenosti aj v krajských ligách.
Aj keď k futbalu inklinoval odmalička, začal sa mu venovať ako 12-ročný. K tomuto športu ho priviedli kamaráti, s ktorými chodieval hrávať na sídlisko.
Vo futbale si vybral post medzi tromi žrďami a prešiel viacerými klubmi, no ako sám dodáva, na brankára nemal dostatočne pevné nervy. O tom, ako sa dostal k rozhodovaniu, aké boli jeho začiatky a čo by chcel ako arbiter dosiahnuť v budúcnosti, nám porozprával v rozhovore.
Okrem Senice ste pôsobili aj v Rohove, Rybkách či Skalici. V ktorých kluboch ste si prešli akými kategóriami a kto vás v nich viedol ako tréner?
– Od U12 po U16 som pôsobil v Senici, kde ma viedli tréneri Melicher, Bílý, Valjent, Suchý či Jakuš. Z dôvodu nedostatočného vyťaženia som v kategórii U15 hosťoval pol sezóny v Rohove pod trénerom Ivánekom. V 16 rokoch som plánoval skončiť s futbalom kvôli škole, no po dvoch týždňoch som nevedel, čo s voľným časom. Ako na zavolanie mi prišla ponuka hrávať v Skalici. Tu som bol od kategórie U17 až po U19. V Skalici som prešiel rukami trénerov Madunického, Fišana, Dojčana a Šefčíka. Za dorast som hosťoval pol roka v Rybkách pod vedením trénera Petrúfku. Musím povedať, že každý z trénerov mi dal niečo do môjho futbalového života.
Mali ste možnosť skúsiť aj mužský futbal? Pocítili ste rozdiel pri prechode od dorastu k mužom?
– V Rybkách sa mi podarilo dostať sa do bránky len na dva mužské zápasy, takže sa mi to ťažko porovnáva. Najpodstatnejšia vec, ktorú som pocítil, bol fyzický rozdiel. Momentálne už nehrám nikde, ale v zime, keď je prestávka a aj ja mám viacej času, hrávam 2. senickú futsalovú ligu.

Čo vás priviedlo k rozhodovaniu? Limitovali vás v mladom veku možno nejaké zranenia, alebo v tom boli iné dôvody?
– Dalo by sa povedať, že na futbal a post brankára som nemal dostatočne pevné nervy. Zraneniam som sa však nevyhol. Dvakrát som mal zlomenú ruku, pričom hlavne druhá zlomenina bola dosť zlá a nezahral som si celú sezónu. Rozhodovať som začal ako 19-ročný, ale o takejto možnosti som rozmýšľal omnoho skôr. Zlom nastal, keď som dostal k narodeninám darček od priateľky v podobe pozvánky na rozhodcovský seminár.
Keď ste prišli na hraciu plochu ako rozhodca, začali ste futbal vnímať odlišne?

– Je to obrovský rozdiel a kto to nevyskúša na vlastnej koži, len ťažko pochopí prácu rozhodcu. Ako hráč sa cítite niekedy ukrivdený a chcete pre svoj tím to najlepšie takmer za každú cenu. Teraz keď sa spätne zamyslím nad rozhodnutiami arbitrov, tak musím uznať, že som im ako hráč veľakrát krivdil.
Spomínate si na váš úplne prvý zápas v pozícii arbitra? Ako ste ho vnímali?
– Rozhodovať som začínal súčasne ešte aj s hraním v Skalici. Môj víkend vyzeral tak, že v sobotu som absolvoval zápas ako hráč a v nedeľu ako rozhodca. Môj úplne prvý zápas bol medzi Bukovcom a Prietržou, kde som bol nominovaný ako asistent. Samozrejme, pociťoval som nervozitu, ale tá po prvom zdvihnutí zástavky opadla. Pomohlo mi aj to, že ma prišli podporiť priatelia. Premiéru v pozícii hlavného rozhodcu som si odkrútil na Podbranči a toto stretnutie prebiehalo v pokojnej atmosfére.
Keďže za sebou máte pôsobenie v oblasti, ako vnímate nielen úroveň, ale aj atmosféru na futbalových štadiónoch?
– Futbalová kultúra v oblasti je podľa mňa na dosť slušnej úrovni, hlavne v 6. lige. Hráva tu veľa futbalistov, ktorí by si bez najmenších problémov zahrali aj vyššie súťaže. Nový model ligy priniesol obrovský počet derby zápasov, ktoré viac bavia hráčov, fanúšikov, ale aj nás rozhodcov. Kvalita tejto súťaže išla určite nahor. Ani jeden z klubov nechce hrať spodnú skupinu o záchranu a je to pre nich o to väčšia motivácia vyhrávať zápasy.
Prvú sezónu pôsobíte v krajských súťažiach, pri seniorskom futbale to je konkrétne piata liga. Čo musí rozhodca spĺňať a absolvovať, aby sa mohol posunúť vyššie?

– Áno, toto je moja prvá sezóna v krajských súťažiach a za túto možnosť som mimoriadne vďačný. Na postup treba splniť fyzické a teoretické testy. Čo sa týka nominácie, zápasy rozhodujem v pozícii asistenta aj hlavného rozhodcu. Mužská súťaž, ktorú môžem na krajskej úrovni rozhodovať, je zatiaľ len 5. liga spadajúca do pôsobnosti ZsFZ. Čo sa týka mládeže, sú to všetky mládežnícke súťaže spadajúce pod ZsFZ, ale aj niektoré súťaže spadajúce pod SFZ.
Ak nie ste nominovaný do krajskej súťaže, predpokladám, že rozhodujete zápasy v oblasti?
– Áno, nominácia v ZsFZ má vždy prednosť pred oblastnou, ak však mám v krajskej súťaži voľno, bývam nominovaný do oblasti, kde som túto sezónu stihol zopár zápasov. Na drvivú väčšinu stretnutí v oblasti sa vždy teším a rád sa stretávam s ľuďmi okolo futbalu, bez ktorých by futbal na amatérskej úrovni nebol možný.

Posun do krajských súťaží je pre vás určite niečím novým. Rozhodujete so skúsenými arbitrami, pri ktorých zbierate skúsenosti.
– Je to niečo úplne nové, cestujem totiž po celom západnom Slovensku na miesta, ktoré sú pre mňa z futbalového hľadiska neznáme. Na rozdiel od oblastnej nominácie, kde rozhodcovia chodia na zápasy takmer každý víkend s iným rozhodcovským kolegom, v kraji máme fixnú trojicu. Má to obrovskú výhodu, pretože vieme, kto má aký štýl rozhodovania a pomáhame si. Ja som v trojici s dvomi skúsenými arbitrami, za ktorých som veľmi vďačný. Trávime spolu takmer celý víkend. Beriem ich tak trocha ako druhých otcov, ako aj sprievodcov.
Ako vnímate rozdiel medzi piatymi ligami a najvyššou oblastnou súťažou?

– Záleží to od zápasu, pretože každý má iné tempo. ZsFZ pozostáva z niekoľkých 5. líg (západ, sever, stred, juh, východ). Nemám za sebou až tak veľa zápasov v krajských súťažiach, ale musím uznať, že sú dosť podobné 6. lige s výnimkou 5. ligy juh, ktorá je o dosť kvalitnejšia. Chodí sem väčší počet fanúšikov a aj nasadenie, rýchlosť a agresivita hráčov je väčšia.
Ako sa vyrovnávate s náročnosťou tejto pozície? Arbiter musí v krátkom čase posúdiť situáciu, správne rozhodnúť a často si ešte vyslúži nejaký ten prívlastok z diváckeho publika.
– Vždy sa snažím rozhodovať podľa najlepšieho vedomia a svedomia.
Nie vždy je však možné rozhodnúť správne. Pokriky sa snažím nevnímať.
Za tú dobu, čo pískam, som sa už trocha voči tomu obrnil.
Máte za sebou aj nejakú negatívnu skúsenosť z ihrísk? Nevypočuli ste si pár nepríjemných poznámok aj vzhľadom na mladý vek?
– Nikdy nevyhoviete každému. To je dôvod, prečo vás majú v jednom klube radšej a v inom zasa pomenej, ale rovnako je to aj u mňa. Čo sa týka veku, narážky som zo začiatku počúval dosť často. Mám však pocit, že hráči si už na mňa zvykli a tieto pokriky ohľadom veku pomaly miznú.
V súvislosti s pandémiou koronavírusu prišlo opäť obdobie, kedy sa súťaže pozastavili a jesennú časť v nižších súťažiach nebolo možné dohrať. Otázne je, či sa vôbec začne tá jarná. Ako to vnímate?
– Som z toho dosť smutný, pretože mi chýba to, čo potrebujem najviac pre svoj rozvoj, a to zápasovú prax. Bez zápasov je pre mňa nemožné sa zlepšovať a posúvať ďalej.
Máte ambíciu ako rozhodca posúvať sa vyššie? Je niekto z radu arbitrov, kto vás inšpiruje?

– Vzhľadom na môj vek a počet rozhodcov na Slovensku je to priam ideálna príležitosť postupovať vyššie. Presne stanovený cieľ, kam sa chcem dostať, nemám. Čím vyššie, tým lepšie. Záleží, ako budem zvládať ťažké zápasy a kritické situácie. Všetko to však mám vo svojich rukách. Rád sa pozerám v televízii na kvalitných rozhodcov, ale konkrétny vzor nemám. Osobne sa mi však páčia rozhodcovia z anglickej ligy, ktorí toho síce veľa nenabehajú, ale sú rázni a presní.
Čomu sa venujete, ak práve nerozhodujete?
– Študujem na SPU v Nitre odbor ekonomika podniku. Celý týždeň teda trávim v Nitre spolu s priateľkou a cez víkendy rozhodujem na ihrisku. Voľného času mám teda minimum, ale snažím sa ho tráviť s rodinou a kamarátmi.