, Ján Záhončík. A keďže nedávno oslavoval svoje okrúhle, významné životné jubileum, 40. narodeniny, požiadali sme ho o rozhovor, aby sa s našimi čitateľmi podelil o svojich začiatkoch, športovej kariére i o tom, čo robí dnes.
Aké boli vaše športové začiatky?
Asi také, ako u každého chlapca na dedine. Hrávali sme futbal. My na „Búroch“ sme mali ešte výhodu, že sme tu mali aj chôdzu. K nej som sa však dostal pomerne neskoro, až ako 15-ročný, keď mi po zranení pri futbale lekári povedali, aby som sa so športom načisto rozlúčil. Pre podkožné krvácanie som bol totiž trikrát po jednom mesiaci v nemocnici.
Poslúchli ste rady lekárov?
Futbal som síce prestal hrať, no začal trénoval chôdzu. Najskôr potajomky a sám. Až keď som si bol istý, že si neurobím hanbu, som sa prihlásil do chodeckého oddielu, ktorého trénermi boli Ján Dobiáš a Jozef Petrík. Hneď pri svojich „ozajstných“ pretekoch som na Majstrovstvách Západoslovenského kraja v Partizánskom získal striebornú medailu. S týmto výsledkom som sa zároveň kvalifikoval na Majstrovstvá Československa, ktoré sa konali v Kroměříži, kde som na prekvapenie odborníkov skončil na 3. mieste a získal bronzovú medailu. Tieto úspechy mi dodali ešte väčšiu chuť do tréningu. Po skončení základnej školy som sa išiel učiť do Slovnaftu a zároveň som prestúpil do ľahkoatletického oddielu Inter Bratislava.
Vtedajšia československá chodecká špička však bola v inom oddieli. Nelákalo vás to tam?
Keďže som mal aj v Interi slušné výsledky, pozvánka z Dukly Banská Bystrica nenechala na seba dlho čakať. Ihneď po skončení učilišťa som dostal povolávací rozkaz do Banskej Bystrice. Bol som tomu veľmi rád, pretože som mal z vojny doslova strach. Nechcel som si ani pripustiť, že budem niekde dva roky behať so samopalom na hranici. Viac ma predsa len bavilo športovať.
Ako dlho ste boli v Banskej Bystrici a ako na roky tu strávené spomínate?
Strávil som tu krásnych 10 rokov, od roku 1987 do roku 1997. Zišli sme sa tu skvelá partia, prakticky celá vtedajšia československá špička, ktorá patrila aj do špičky svetovej. Spolu s Pribilincom, Blažekom, Mrázkom i Kollárom sme mali rešpekt na každých pretekoch, kde sme štartovali. Pred Olympijskými hrami v Soule v roku 1988 som Jožkovi Pribilincovi robil sparingpartnera, akéhosi „tréningového koňa“, a on nakoniec získal zlatú olympijskú medailu. Našim trénerom bol Juraj Benčík a po jeho odchode do Nórska Miroslav Klus. Ja som počas mojich rokov v B. Bystrici štartoval na šiestich pretekoch Svetového pohára (New York, Barcelona, San José, Monterey, Peking, Poděbrady), dvakrát na Majstrovstvách Európy (Glasgow, Split) a na Olympijských hrách v Barcelone 1992, kde som z takmer 50 štartujúcich dopochodoval na 26. mieste. V roku 1989 som získal titul Majstra Československa v pretekoch na 20 km a v roku 1993 na armádnych Majstrovstvách sveta vo Francúzskom Tours bronzovú medailu. Mojimi poslednými pretekami bol Svetový pohár v Poděbradoch 1. mája 1997.
Ktorí súperi boli najnebezpečnejší?
Na domácich cestách to bola už spomínaná štvorica z Dukly B. Bystrica, zo svetovej špičky Poliak Korzenowski, Španiel Masanna, Talian de Benedicti, Mexičania Ernesto Canto (olympijský víťaz), Martin Bermudes, Mercenário, z Rusov hlavne Ščenikov a ďalší. Svetová chodecká špička bola veľmi široká.
Čo robí Ján Záhončík dnes?
Živím sa ako podnikateľ. Po športovej stránke si „spestrujem“ činnosť ako sponzor futsalistov C.V.S. JAKO Borského Mikuláša (spolu s Peťom Šedivým). V Senickej lige futsalu B - čko vyhralo 2. ligu a A - čko dlho bojovalo o titul v 1. lige, nakoniec obsadilo 4. miesto so stratou šesť bodov na víťaznú Skalicu. Päť rokov som bol v organizačnom štábe medzinárodných chodeckých pretekov Záhorácka dvadsiatka. V súčasnosti som v príprave na Majstrovstvá sveta veteránov, ktoré by mali byť 27. augusta v San Sebastiane v Španielsku. Času však príliš nemám a tréningová záťaž nie je podľa mojich predstáv. Ak by som nemal byť dobre pripravený, radšej nebudem štartovať, ako „turista“ tam rozhodne nepôjdem. Na budúci rok v marci budú Halové majstrovstvá sveta v Linzi v Rakúsku a tam už by som nechcel chýbať. Ľahostajnými mi nie sú ani osudy ľudí tohto regiónu a tak by som chcel kandidovať za okres Senica na post poslanca do VÚC v Trnave.
Ján Záhončík oslávil svoju 40-ku, no z jeho aktivít je vidieť, že stále má ešte dostatok mladíckej energie, ktorú by chcel využiť nielen vo svoj prospech, ale aj v prospech ľudí tohto krásneho regiónu. Nášho Záhoria. Do ďalších rokov mu prajeme hodne zdravia, úspechov a splnených predsavzatí.
Jozef Komorný
