Článok pokračuje pod video reklamou
SKALICA. Postupne sa začal presadzovať v slovenskej extralige a mal pred sebou kariéru, ktorú mohol okoreniť štartami v národnom tíme. Ako 22-ročný však musel vrcholový šport po likvidačnom faule protihráča zanechať.
Michal Ružička (38) sa z tejto životnej rany otriasol a stal sa z neho plnohodnotný tréner, ktorý tri roky viedol Skalicu v prvej lige. V tej nasledujúcej už na lavičke kráľov stáť nebude.
Boli ste súčasťou výnimočného ročníka, z ktorého sa deväť hokejistov presadilo vo vrcholovom hokeji. Keďže ste v žiackych a dorasteneckých súťažiach oveľa viac vyhrávali ako prehrávali, musel hokej všetkých baviť, že?
- V hokejovej triede nás bolo 28, a to bola veľká konkurencia. V zostave bolo veľa šikovných chlapcov, ktorí chceli trénovať navyše. Boli sme dobrá partia a mali sme výborné výsledky.
V sezóne 1997/98 ste skončili druhý v kanadskom bodovaní dorasteneckej extraligy. V 59 zápasoch ste strelili 60 gólov a pridali 53 prihrávok. Len popradský center Hvila mal viac bodov vy (148).
Opiela nepríjima úlohu favorita a chce späť pouličné súboje Čítajte - Už sezónu predtým som nastupoval aj za juniorov. V spomínanom ročníku som taktiež pendloval medzi týmito dvoma kategóriami. Okrem 60 duelov v doraste som ďalších 30 zvládol za juniorov.
Ako sedemnásťročný ste debutovali v mužskej extralige. Stíhali ste výrazne starším a skúsenejším spoluhráčom?
- Vtedy to bolo veľmi náročné z dvoch dôvodov. Jednak bolo mužstvo postavené okolo veteránov Rastislava Vlacha či Juraja Juríka. A druhým problémom bol fakt, že sa hralo len na tri pätorky. Keď som sa chcel presadiť do základnej zostavy, musel som sa presadiť medzi prvých deväť útočníkov. A to bolo veľmi zložité. Bolo to krásne obdobie aj napriek tomu, že som nevedel, či mám výrazne starším kolegom vykať alebo tykať.
O dve sezóny neskôr ste sa napevno usadili v zostave kráľov. A vaše bodové konto rástlo v priamej úmere. Najprv ste získali 22 bodov, potom 32 a pre vás v nešťastnom ročníku ste mali už takmer jeden kanadský bod na zápas.
- Už dlhšie som trénoval s mužmi a chcel som sa stabilne presadiť v extralige, čo sa mi aj podarilo. Získal som pevné miesto v kádri, hral som všetky presilovky a cítil dôveru od koučov Dušana Gregora a Ivana Černého. Následne prišiel tréner Ján Fatih a on mi taktiež veril.
Osudným dňom vášho života sa stal 12. november 2002, kedy Skalica nastúpila na ľade Spišskej Novej Vsi. Do nemocnice vás poslal nešetrný zákrok obrancu Igora Grígera. Ako by ste opísali jeho faul?
