Článok pokračuje pod video reklamou
SKALICA. Obranca HK Skalica Róbert Mikéska (27) sa rozhodol ukončiť svoju hráčsku kariéru.
Rodák a odchovanec Skalice odohral poslednú sezónu za skalický klub a dovedna si jej dres obliekol v 269 zápasoch v najvyššej aj druhej najvyššej lige. Mikéska krátko pôsobil v Senici a HK Orange 20.
Ako legionár si zahral Erste ligu za SC Csíkszereda, rumunskú súťaž v drese Progym Gheorgheni, druhú francúzsku súťaž za La Roche sur Yon a tiež nastupoval za český Hodonín. Okrem toho je aj súčasťou skalického hokejbalového klubu.
S Róbertom Mikéskom sme sa rozprávali o tom, prečo sa rozhodol ukončiť hráčsku hokejovú kariéru, čo plánuje v budúcnosti a čo mu bude z hokejového prostredia najviac chýbať.
Kedy ste začali hrávať hokej a kto vás k nemu priviedol?
Prečítajte si tiež: Ďalšia zmena v FK Senica. Ján Bíreš skončil na trénerskej lavičke Čítajte – Začínal som, keď som mal asi päť rokov. K hokeju ma priviedli rodičia a hlavne otec, ktorý ma brával už od malička na zápasy. To bol dôvod, prečo som sa rozhodol, že chcem hrať tento šport.
Ste odchovancom skalického klubu. Aké podľa vás klub vytvára podmienky pre mládežníkov, ale aj celkovo mužov?
– Klub v Skalici ma dobré prostredie na rozvoj mládeže, len je veľká škoda, že už nepríde toľko chlapcov aj s rodičmi na zimný štadión a neskúsia práve hokej. V mužskom hokeji sú taktiež veľmi dobre podmienky na to, aby v Skalici fungoval hokej na dobrej úrovni. Všetko, čo hokejista potrebuje k svojmu udržaniu sa a zlepšeniu, nájde v skalickej šatni.
Čo vám za tie roky hokej dal, prípadne je niečo, v čom vás obmedzoval?
– Hokej mi dal veľmi veľa skúseností do života. Od malička nás tréneri vychovávali a učili, ako sa máme správať. Hokej ma naučil pokore, rešpektu a úcty k nadriadeným. Vďaka nemu som spoznal veľa kamarátov a ľudí okolo hokeja. Ťažko povedať, žeby ma v niečom obmedzoval, pretože som sa dal na tento šport a musel som prijať všetko, čo k nemu patrí, ale určite je počas sezóny málo času na rodinu a výlety, pretože sa trénuje šesťkrát do týždňa.
Čo vás viedlo k takému zásadnému kroku, ako je ukončenie hráčskej kariéry?
– Aj keď mám hokej veľmi rád, tak som sa musel zamyslieť a zvážiť, či sa mi oplatí v dnešnej ťažkej dobe hrať profesionálny hokej. Prišiel som k záveru, že je načase skončiť a vydať sa novou cestou, skúsiť si vybudovať niekde novú kariéru, podobne ako som si budoval pri hokeji. Pre ukončenie som sa rozhodol, pretože prišla nová pracovná ponuka k Policajnému zboru SR, v ktorej sa môžem posúvať vyššie.
Počas hráčskej kariéry ste okúsili viacero súťaží a klubov aj v zahraničí. Na ktorý z nich máte dobré spomienky?
Prečítajte si tiež: Radimov sa predstaví vo štvrtej lige Čítajte – Áno, pôsobil som v Rumunsku, Francúzsku či u našich susedov v Česku. Najradšej spomínam práve na Rumunsko. Niektorí ani nevedia, že sa v tejto krajine hrá hokej, ale práve naopak, tu som dostal super podmienky a všetko, na čo som si len spomenul. Dá sa to nazvať, že som sa tam mal ako prasiatko v žite (smiech). Určite sa však nedá zabudnúť na moju rodnú Skalicu, kde som toho prežil najviac a mám tu aj najviac zážitkov s chlapcami zo Skalice.
Čo považujete zo svojej hráčskej kariéry za najväčší úspech?
– Za môj najväčší úspech považujem určite to, že som sa dostal v mládežníckom veku do reprezentácie, ale aj všetky medaily, ktoré som získal v mužskom hokeji.
Poslednú sezónu ste pôsobili v Skalici, ako by ste zhodnotili časť, ktorá sa odohrala?
– Myslím si, že zo začiatku sezóny sme sa všetci ešte trošku hľadali, čo bolo vidieť aj na našich výsledkoch, ktoré sme dosahovali. Napokon sme si sadli, utužili kolektív a spravila sa jedna super partia chalanov. Škoda tej predčasne ukončenej sezóny. Mali sme dobre rozohraté play-off a verili sme si, že vyradíme Dubnicu a pôjdeme ďalej bojovať o čo najlepšie miesto.
Viacerí hráči spomínali aj skvelý kolektív v skalickej kabíne. Vnímate to podobne?
– Áno, v šatni sme boli super partia chalanov a základ všetkého bol fakt, že viac ako polovica hráčov bola zo Skalice, ktorí si medzi sebou vedia urobiť poriadok a spraviť partiu.
Je niekto, komu by ste sa chceli poďakovať, kto vás na hokejovej ceste podporoval, motivoval a pomáhal vám?
– Určite by som chcel poďakovať mojej mame a otcovi, ktorí kvôli mne od malička obetovali všetko a vždy išli so mnou na zimný štadión a podporovali ma v hokeji. Potom mojej blízkej rodine, ktorá pri mne taktiež stála a podporovala ma do posledného zápasu. A nakoniec všetkým, ktorých som pri hokeji stretol.
Čo budúcnosť, nepremýšľali ste nad tým, že by ste zostali pri hokeji inou cestou ako hráčskou?
– Momentálne mám budúcnosť na najbližší rok určenú, ale ak sa mi v živote všetko ustáli a bude možnosť, určite by som sa rád vrátil k hokeju ako tréner.
Na čo budete z hokeja najviac spomínať? A čo vám bude najviac chýbať?
– Spomínať budem najviac na tú pohodu, ktorú hokej prináša a na super chalanov, s ktorými som zažil veľa zážitkov.
