MALACKY. Slovenský hádzanár pôvodom z Bosny a Hercegoviny Anur Burnazović, ktorý v súčasnosti oblieka dres MŠK Považská Bystrica, odohral za Strojár Malacky dve extraligové sezóny, v ktorých patril k najlepším hráčom súťaže.
Aké má pocity zo života na Slovensku a či sa mu podarilo zapracovať sa do reprezentácie, prezradil Mirovi Binčíkovi.
Na Slovensko ste prišli z českej extraligy, pre bosnianske médiá ste hovorili, že sa vám zo začiatku v Česku ťažšie zvykalo. Mali ste to tak aj na Slovensku?
- V Česku to bolo ťažké najmä z pohľadu jazyka a komunikácie. Spoluhráči, tréner aj kluboví funkcionári sa snažili, aby som sa cítil príjemne, lenže naučiť sa češtinu mi chvíľu trvalo. Potom už bolo všetko v poriadku a vďaka tejto skúsenosti som sa na Slovensku aklimatizoval veľmi rýchlo.
Poznal som slovenský jazyk, za veľmi krátky čas som pochytil aj záhorácke nárečie, čo bolo všetkým veľmi sympatické. Keď občas prídem pozrieť spoluhráčov do Nového Veselí, tak vtipkujeme, že je zo mňa už Slovák.
Ako si spomínate na pôsobenie v Strojári Malacky? Ste ešte v kontakte s bývalými spoluhráčmi či ľuďmi z klubu?
Bežec Pavol Masaryk si nedáva konkrétne ciele Čítajte - Boli to krásne dve sezóny, ktoré mi toho dali veľmi veľa, a to po stránke športovej i v súkromnom živote. Mám tu stále veľa ľudí, na ktorých mi záleží a s ktorými udržiavam vzťahy. Najviac o tom vypovedajú ich návštevy na zápasoch v Považskej Bystrici.
S väčšinou hráčov som neustále v kontakte. S Robom Balážom, Máriom Prevajom či Mirom Velebným komunikujeme cez internet počas tejto krízy, dokonca máme aj online tréningy. Milan Mikulčák a Pavol Stachovič, to sú ľudia, ktorým som vďačný za všetko počas môjho pôsobenia v Malackách, s nimi som takisto v spojení.
Keď prišla ponuka reprezentovať Slovensko, rozhodovanie bolo ľahké alebo ťažké?
- Po dvoch sezónach v Malackách som chcel zostať na Slovensku ešte nejaký čas, cítim sa tu ako doma. Prišla ponuka z Považskej Bystrice, čo bolo pre mňa veľkou cťou a výsledkom mojej práce z minulých sezón. Následne prišla aj prvá pozvánka do reprezentácie, naraz sa stalo toho veľa dobrého, dlho som nad tým nerozmýšľal a ponuku reprezentovať som prijal. Príchod na Slovensko mal nejaký význam, a teraz už viem, aký. Na Slovensku som jednoducho mal zostať.
Máte za sebou prvé reprezentačné tréningy, ako sa vám podarilo zapracovať sa do tímu?
Karol Fabian: Som ambiciózny tréner, inak by som to nerobil Čítajte - Chalani ma prijali fantasticky, cítim sa, ako keby som s nimi bol už dlhšie. V hre to však bolo o niečom inom, snažil som sa, aby každý krok, čo spravím, bol správny a chcel som ukázať to najlepšie, čo dokážem. Trénovať v Malackách s reprezentačným tímom a hrať zápas v Považskej Bystrici proti spoluhráčom z klubu bolo veľmi zvláštne, ale krásne. Reprezentácia nakopne človeka a dá mu motiváciu pracovať ďalej.
Ako sa vám tu žije?
- Ako som už povedal, cítim sa tu ako doma. Najviac vďaka priateľke, ktorá je mojou najväčšou oporou. Neustále ma podporuj. V čase, keď som bol zranený, bola pri mne, chodí takisto na všetky naše zápasy doma i vonku. Úprimne ma skritizuje vždy, keď si zaslúžim. Keď odohrám dobrý zápas, vie, samozrejme, aj pochváliť. Práve vďaka nej sa tu cítim ako doma.
Hrali ste ligové súťaže v Bosne, v Česku a na Slovensku. Skúste ich porovnať.
- To je ťažká otázka, liga sa každý rok mení, pretože prichádzajú a odchádzajú hráči. Úprimne, ligu v Bosne príliš nesledujem. Keď som ešte hrával v Bosne, bolo tam veľa kvalitných, ale starých hráčov.
V Česku zas bola ligová súťaž najviac vyrovnaná. Každý mal šancu poraziť každého, nebolo tam neporaziteľného súpera. Na Slovensku máme Tatran Prešov, ktorého by z českej ligy nezdolal asi nikto. S Považskou Bystricou sme hrali vyrovnané zápasy so špičkovými klubmi s Česka, takže tá kvalita je všade podobná, ale českú ligu považujem za najvyrovnanejšiu.
Máte nejaký športový sen?
- To je jednoznačné. Hrať za Slovensko na majstrovstvách Európy alebo sveta.
