PLAVECKÝ ŠTVRTOK. TRNAVA. Herec Michal Jánoš pochádza z Plaveckého Štvrtka. Je rodený Záhorák a tento región je jeho srdcovkou, aj keď niekoľko rokov žije v Bratislave. Už desať rokov pôsobí v trnavskom divadle, ktoré sa stalo jeho druhým domovom. Záhorákov má veľmi rád, pretože sú podľa neho najlepšou kombináciou slovenskej energie a moravskej žoviálnosti. V rozhovore nám prezradil kto ho viedol k herectvu, aké spomienky mu zostali na detstvo prežité na Záhorí, ale i to ako si v súčasnosti užíva materskú dovolenku so svojou dvojročnou dcérkou.
V súčasnosti bývate v Bratislave, ale kde na Záhorí ste vyrastali?
- Gény mám úplne záhorácke. Ocino je z Lozorna a mamina z Plaveckého Štvrtku, kde sa aj po svadbe usadili. Najskôr sme bývali na dome rodičov mojej mamy. Do vlastného sme sa presťahovali, keď som mal sedem rokov a začal som navštevovať miestnu základnú školu.
Chodievate tam aj teraz?
- Áno, vraciam sa sem veľmi rád. Som jedináčik, takže po mojom odsťahovaní sa do Bratislavy, zostalo “hniezdo“ prázdne. Keď tam teraz chodievam s dcérou, tak cítim ako dom opäť začne hýriť farbami a aj rodičom sa na tvári hneď rozžiari úsmev. Majú veľkú záhradu, ocino postavil trampolínu, skrátka celý dom sa prispôsobil potrebám dvojročného dievčatka a ona nás tam láskavo toleruje.
Aké spomienky sa vám spájajú so Záhorím?
- Mal som tam výbornú partiu kamarátov. Štyri susediace domy – štyria chalani rovnakého veku. To nemohlo dopadnúť inak ako kamarátstvom na život a na smrť a kopou zážitkov na celý život. Dnes už máme všetci deti, tiež sa všetky narodili v priebehu jedného roka. Dlho to vyzeralo, že teraz to budú zase samé baby, ale posledný kamarát nám to pokazil, má syna, ale zase aspoň ich bude o pár rokov naháňať. Práve teraz sme mali po rokoch taký spomienkový stolno-tenisový turnaj, pri ktorom sme pospomínali na staré časy.
Gregor Hološka: Ak by mi povedali, tancuj ako Baryšnikov, poviem nie! Čítajte So Záhorím sa mi nerozlučne spája aj príroda, či už naše jazero, v lete na kúpanie, v zime na hokej. Alebo okolité borovicové lesy, kam som chodieval s ocom na huby a na prechádzky so psom. V meste človek nemá taký kontakt s prírodou. Na dedine stačí prejsť päť metrov a cítite vôňu živice a lesných malín.
Čo sa týka vašej profesie, s herectvom ste začali už na základnej škole?
- Ani nie. Moja mamina bola vždy veľmi aktívna v oblasti kultúry v obci. Keď boli nejaké vystúpenia, vianočné besiedky alebo niečo podobné, tak ma do toho zapájala. -skôr sa dá teda povedať, že na základnej škole som začal s recitáciou a spevom.
Čo potom stredná škola?
- Strednú školu som absolvoval v Malackách. Na gymnáziu sv. Františka Assiského. Veru na strednej ma to k herectvu vôbec nelákalo. Boli to skôr roky introvertnej rebélie, ktorá sa realizovala v podobe básni, ku ktorým som sa utiekal. Preto aj pri myšlienkach o štúdiu na vysokej škole, moja myseľ skôr zalietala k žurnalistike alebo masmediálnej komunikácii.
Ako prišlo k výberu Vysokej školy múzických umení?
- Herectvo bolo naozaj taký výstrel do tmy. Ja som predtým nemal žiadne skúsenosti ani som nikdy na javisku nestál. Chodieval som pravidelne na operné predstavenia, ale činohru som navštívil asi len dvakrát. Takže som bol naozaj taký nepopísaný papier ako sa hovorí.
Má niekto z vašej rodiny skúsenosť s herectvom?
- Dedo bol ochotníkom u nás v Plaveckom Štvrtku. Mamina sa aj hlásila na herectvo, mať lepší kádrový posudok, bol by som dnes zrejme pokračovateľom hereckého rodu. Asi práve aj preto bola pri mojich prijímačkách mierne skeptická, lebo sa snažila naozaj objektívne posúdiť moje šance na štúdium herectva. Napriek tomu ma, za mne stále nepochopiteľných dôvodov prijali.
Ako začalo vaše štúdium, keďže ste nemali skúsenosti?
- Keď už ma teda zobrali, začal som študovať. Musím povedať, že to bolo pre mňa veľmi náročné, najmä prvý rok. Dlho to vyzeralo, že ma vyhodia a snáď ešte dlhšie trvali moje pochybnosti, či je herectvo naozaj pre mňa. Zrazu, som sa musel stotožniť so sebou samým a najmä s tým ako ma vnímajú a posudzujú ostatní. Hodnotili to ako chodím, ako rozprávam, ako rozmýšľam. To bolo pre chalana, majúceho svoj vnútorný ostrov bezpečia, veľmi neprirodzené a nechať tých ľudí do mňa nahliadnuť, bolo jednou z mojich najťažších životných skúšok. Ale keď sa už raz otvoríte, tak už nikdy sa nechcete uzavrieť.
Kedy sa to potom obrátilo a herectvo vás pohltilo?
- Zlomilo sa to niekde v druhom ročníku. -najmä vďaka profesorovi Vladimírovi Strniskovi, ktorý, aspoň ja mám ten pocit, pochopil akým spôsobom treba na mňa ísť. Ukázal mi, že skrz divadelný text a divadelnú situáciu, môžem svoj svetonázor vyjadriť rovnako intenzívne, ako keď som to predtým robil na papier skrz slová mojich básní. Naozaj si vážim, že si ma divadlo takto našlo a ja som si našiel jeho.
Do trnavského divadla ste prišli hneď po skončení školy? Okrem toho ste pôsobili aj v niektorom z bratislavských divadiel alebo iných?
- Áno, hneď ako som skončil školu a som tu už desiatu sezónu. Popri trnavskom som hosťoval naozaj vo väčšine bratislavských divadiel ( SND, Aréna, MDPOH, Malá scéna, Ticho a spol.) Rád spomínam na obdobie po skončení štúdia, kedy
