SKALICA. Už od minulého roka oficiálne paliatívnym pacientom pomáhajú v Skalici lekárka Jana Mišová a zdravotná sestra Lucia Ovečková. Zriadili si domácu hospicovú starostlivosť a najmä onkologickým pacientom, ale i dlhodobo chorým sa snažia skvalitňovať život a pomáhať im, ale aj ich rodinám, ako sa len dá.
Lucia nám porozprávala o tom, ako vznikla prvá myšlienka, čo všetko ľuďom poskytujú i to, čo najviac chorého či ich rodiny trápi. Prezradila aj to, ako túto prácu vníma a prežíva ona sama.
Čo to vlastne znamená hospic?
– Kamenný hospic je budova, nejaká inštitúcia ako je domov dôchodcov, kde sú umiestnení pacienti, ktorí sú už bezvládni a potrebujú infúznu terapiu.
Ak rodina nemá šancu postarať sa o nich doma, ale chce s nimi byť, môžu tu s nimi bývať. Majú tam ubytovanie, stravu, kaplnku, môžu si priniesť zvieratá. Ľudia si to musia platiť, len málo z toho hradí poisťovňa.
Ľudia vedia o takejto možnosti?
– Vedia, ale je toho v rámci Slovenska veľmi málo a mobilných hospicov je ešte menej. Pri mobilnom hospice ako poskytujeme my, je rodina schopná postarať sa o chorého v domácom prostredí.
Nemusí vyhľadávať takúto inštitúciu, ale sadnú si doma a dohodnú sa, že niekoľko dní budem chodiť ja, niekoľko ty. Ide o to, že sa o toho človeka chcú starať a chcú, aby im zomrel doma.
Hospicová starostlivosť znamená vlastne stav, keď bola u pacienta ukončená liečba a nič mu už nezaberá. Potom nastupuje paliatívna starostlivosť, kde sa nedá ten nádor alebo paliatívne ochorenie vyliečiť, ale môžeme tie sprievodné znaky potlačiť alebo odstrániť. Paliatívna starostlivosť býva aj roky.
Ako vlastne vznikla úplne prvá myšlienka, kedy ste sa pre takéto niečo rozhodli?
– Bolo to na základe osobnej skúsenosti. Bohužiaľ, sme onkologicky zaťažená rodina, všetci moji predkovia mi zomreli na rakovinu, naposledy moja mama a všetkých sme si doopatrovali doma.
Mamina bola posledná kvapka, ona mala veľké šťastie, že ja som zdravotník. Mne sa stalo že maminka krvácala a volala som do nemocnice. Keď som povedala, že je paliatívny pacient, povedali mi, niečím to zakryte a nechajte umrieť. Tak som sa pýtala jedného chirurga, či jej môžem podať určité lieky na zastavenie a povedal, že keď máte k tomu prístup tak áno.
Mamine som predĺžila život o dva mesiace. Preto som si povedala, keď zomrela, že to bola posledná kvapka a stále som cítila, že musím niečo urobiť a pokiaľ žijem, chcem všetkým takýmto ľuďom pomáhať.
Vedeli ste, ako to všetko rozbehnúť?
– Zistila som si, čo všetko potrebujem na to, aby som si mohla založiť hospic. To bolo pred tromi rokmi. Našla som si legislatívne, čo všetko potrebujem, tiež aké potrebujem vzdelanie a dorobila som si ho. Tiež musím mať špecializáciu a potrebovala som aj onokologickú lekárku.
