Ako sama dodáva, viackrát premýšľala nad tým, že skončí. To však neurobila a dnes si bez rozhodovania nevie predstaviť svoj život.
Z oblastných súťaží sa prepracovala do tretej ligy a tam jej ciele ani zďaleka nekončia. S Miriamou Matulovou sme sa rozprávali o jej ceste k rozhodcovskej píšťalke, o tom ako vníma pokriky fanúšikov, ale aj kam by to ako rozhodkyňa chcela dotiahnuť.
Máte len 24 rokov, ale rozhodovaniu sa venujete už pomerne dlho. Kedy a ako ste sa k nemu dostali?
– S rozhodovaním som začala pred deviatimi rokmi, v čase, keď som ešte hrávala v Trnave futbal. V roku 2010 ma v televízii zaujalo jedno medzinárodné mužské stretnutie, ktoré rozhodovala nemecká, dnes už bundesligová rozhodkyňa Bibiana Steinhausová, pretože jej výkon bol veľmi suverénny. V tom momente mi napadlo vyskúšať to tiež. Dodnes je pre mňa Steinhausová veľkým rozhodcovským vzorom. Rozhodla som sa tak prihlásiť za rozhodkyňu v Oblastnom futbalovom zväze v Trnave, kde som po absolvovaní úvodných školení a skúšok strávila v súťažiach dva roky.
Moja veľká vďaka patrí Františkovi Haršánymu, niekdajšiemu predsedovi Komisie rozhodcov ObFZ Trnava, ktorý mi od mojich začiatkov veľmi pomáhal a podporoval ma v mojom kariérnom raste.
Futbalové skúsenosti ste zbierali za klub TJ Skloplast Trnava, hrávate dnes ešte futbal?
Zápasy rozhoduje aj v sedemdesiatke. Život bez futbalu si nevie predstaviť Čítajte - Nie. S aktívnym hraním futbalu som skončila v roku 2012 po tom, ako som postúpila do západoslovenských súťaží, konkrétne do 5. ligy. Počas môjho pôsobenia v oblastných súťažiach som dva roky zároveň hrala aj rozhodovala. V tom čase ma to však začalo viac ťahať k píšťalke a vedela som, že sa budem musieť rozhodnúť len pre jedno, pretože „sedieť na dvoch stoličkách“ a venovať sa na sto percent aj hraniu aj rozhodovaniu by nebolo možné.
Na hráčske časy však spomínam rada dodnes. Za éry trénerky Belkovej, následne Zolvíkovej (dnes už Izakovičovej) sme prežili na trávnikoch krásne časy a pod ich vedením sme sa naučili aj veľkej disciplíne. Práve tieto skúsenosti mi pri vedení stretnutia pomáhajú pozerať sa na hru aj očami hráča, čo považujem za dôležité.
Máte za sebou aj skúsenosti z európskych trávnikov. Čo zatiaľ považujete za váš najväčší úspech?
- Doposiaľ najpamätnejší je pre mňa zápas Ligy majstrov žien medzi francúzskym Olympique Lyon a nórskym Avaldsnes IL. Hralo sa na hlavnom štadióne Park Olympique Lyon pred očami vyše 6000 divákov. Rozhodovať svetovým hráčkam ako Marozsán, Le Sommer či Wendie Rennard bol pre mňa obrovský zážitok.
Začínali ste ako rozhodkyňa v oblastných súťažiach, dnes už pôsobíte v 3. lige. Čo vás motivuje pracovať na sebe a posúvať sa vpred? Máte cieľ, ktorý by ste chceli v rozhodovaní dosiahnuť?
- Samozrejme, bez cieľov by to nemalo význam a jedným z nich je medzinárodná listina FIFA. Práve tieto ciele ma motivujú zlepšovať sa.
Na základe týchto skúseností môžete porovnať jednotlivé ligy. Je rozdiel rozhodovať zápas v oblastných súťažiach a v regióne?
- Počas rokov, keď som prechádzala od najnižšej až po 3. ligu, som ten rozdiel cítila v každej súťaži. Čím idete vyššie, zvyšuje sa úroveň zápasov, ale aj akéhosi futbalového prostredia.
Miriama Matulová (zdroj: Martina Radošovská)Najmä v nižších súťažiach je „trendom“, že počas stretnutí padajú na rozhodcov rôzne nelichotivé slová, ktoré prerastajú až do vulgarizmov a predpokladám, že neobchádza ani vás. Stáva sa, že sem-tam započujete na vašu adresu nejakú poznámku? Ako sa k tomu staviate?
