GBELY, BRNO. Alexandra Bolfová sa už na základnej škole začala zaujímať o herectvo a divadlo ako také. Neskôr na gymnáziu založila svoje prvé ochotnícke divadlo, kde sa realizovala ako herečka, ale i režisérka.
Neustále si však túžila splniť svoj sen a venovať sa divadlu aj profesionálne.
Ako s divadlom začala, prečo musela stále niekomu niečo dokazovať, ale i to, kedy sa v nej prebudí pravá Záhoráčka a omnoho viac nám prezradila v rozhovore.
Kto u vás objavil talent na divadelníctvo?
– O divadlo som sa začala zaujímať, keď som mala asi 12 rokov. Paradoxne som sa k nemu dostala prostredníctvom prvorepublikového filmu, ktorý bol v tej dobe mojím najväčším koníčkom. Môj kontakt s divadlom bol prvé dva roky výlučne teoretického charakteru.
Vianočný odev Záhorákov zdobil zamat, najradšej však nosili kožuchy Čítajte Keď sme sa s rodičmi presťahovali do Gbiel, začala som navštevovať ZŠ s MŠ Gbely, kde som chodila do triedy s rozšíreným vyučovaním výtvarnej výchovy, ktorú vyučovala pani učiteľka Mária Pálenyiková, ktorej vďačím za to, že sa dnes venujem práve divadlu. Ďalšou významnou osobou, ktorá mi niekoľko rokov pomáhala v rozvoji v tomto smere počas môjho štúdia na gymnáziu, bol pán profesor Jozef Špaček.
V neposlednom rade to boli moji skvelí rodičia, ktorým vďačím za veľa, no predovšetkým za nesmiernu podporu. Bez nich by som nebola tam, kde som.
Aké sú vaše začiatky s divadlom?
– Divadlu som sa začala aktívne venovať, až keď som mala 14 rokov. Do tej doby sa mi totiž nenaskytla príležitosť, aby som sa mu mohla venovať inak než prostredníctvom biografií a spomienkových publikácií popredných českých a slovenských divadelníkov prvej polovice 20. storočia.
Začali ste sa mu venovať už na základnej škole. Bolo to formou nejakého krúžku?
– Presne tak. Bolo to však až v poslednom 9. ročníku základnej školy, kedy som sa prihlásila do ZUŠ Gbely. Tam vznikol môj prvý reálny kontakt s divadlom v rámci divadelného krúžku, ktorý však fungoval len jeden rok.
Potom vaše kroky viedli na gymnázium. Nerozmýšľali ste nad konzervatóriom?
– Samozrejme, že som nad konzervatóriom rozmýšľala, dokonca v tak vyhrotenej forme, že som si podala prihlášku na Štátne konzervatórium v Bratislave. Keďže som však mala veľmi plytké základy tanca, spevu a napokon i herectva, na odbor muzikálové herectvo ma na moje veľké sklamanie neprijali.
Až s odstupom času som si uvedomila, že to bolo moje obrovské šťastie. Išla som preto na Gymnázium F. V. Sasinka v Skalici s tým, že divadlo je jediná vec, ktorú v živote chcem robiť. Chcieť je predsa už len kúsok od môcť.
Ako prišlo k tomu, že ste na gymnáziu založili Divadelný spolok F. K. Veselého?
– Jednoducho som sa potrebovala aktívne venovať divadlu. Tak som založila divadelný spolok, oslovila spolužiakov, napísala hru, zrežírovala ju a napokon si v nej aj zahrala. Samozrejme, teraz som to veľmi zjednodušila, v skutočnosti to také jednoduché nebolo.
V čom to bolo najmä ťažké?
– Keď človek začína z nuly, neustále musí niekomu niečo dokazovať. No i v tomto to bola skvelá škola do budúcnosti. Stále totiž musíme niekomu niečo dokazovať. S každou novou inscenáciou musíte presviedčať či už divákov, vedenie divadla i hercov, že viete, čo robíte a že to, čo robíte má zmysel. Divadelný spolok na gymnáziu fungoval štyri roky.
Kto vám s tým pomáhal?
– Gestorom nášho spolku bol už spomínaný pán profesor Jozef Špaček. Inak všetko vznikalo ako v takmer každom ochotníckom divadle, svojpomocne.
Na gymnáziu už existovala nejaká divadelná základňa alebo ste museli členov oslovovať?
– Žiadna základňa neexistovala, a ak niekedy, tak ozaj veľmi dávno. Všetkých členov som musela najprv osloviť a spoločne sme začínali od piky.
Ako ste fungovali a stíhali skĺbiť divadlo so školou?
– Nebolo to jednoduché. Bolo len divadlo a škola. Nie výlučne v tomto poradí, pretože mi bolo niekoľkokrát naznačené, že gymnázium nie je škola s umeleckým zameraním.
Po gymnáziu ste išli na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne. Bol to váš jasný cieľ?
– Áno, v deň, keď som nastúpila na gymnázium, som vedela, že toto je iba prestupnou stanicou. A je potrebné tie 4 roky nejako „pretrpieť“, zobrať si z nich len to najlepšie a popri štúdiu sa pripravovať na to, čo chcem v budúcnosti naozaj robiť.
Vybrali ste si hneď konkrétne štúdium réžie?
– Po gymnáziu som sa hlásila na odbor divadelná dramaturgia, kde ma prijali. Toto štúdium som ukončila získaním bakalárskeho titulu. Avšak už počas štúdia divadelnej dramaturgie som prejavila záujem o réžiu, a po niekoľkých úspešných projektoch a ukončení bakalárskeho stupňa štúdia som bol prijatá na magisterský stupeň v odbore činoherná réžia.
Ako vyzeralo vaše štúdium?
– Zažila som prvotný šok z toho, že sa môžem konečne venovať tomu, čo ma naozaj zaujíma a baví. Druhý šok prišiel vo chvíli, keď sme dostali zákaz mimoškolskej činnosti a všetkých aktivít, ktoré by nás odvádzali od štúdia. Znamenalo to ukončenie činnosti v ochotníckom divadle.
