JABLONICA. Herec Gregor Hološka pochádza z Jablonice, kde prežil svoje detstvo a žije tu dodnes. V rozhovore nám prezradil, aké boli jeho začiatky s herectvom, prečo je Trnava či Bratislava jeho ďalším domovom, na čom aktuálne pracuje, ktorú úlohu by nikdy nehral, ale i to, ako rád trávi voľný čas.
Aké boli vaše začiatky s herectvom? Bolo to ešte na základnej škole?
– Ja som veľmi rád recitoval, inklinoval som k umeniu. Moja mama je učiteľka, učí slovenčinu, a keďže aj môj strýko bol spisovateľ, tak som k tomu mal veľmi úzky a silný vzťah.
V rodine mali všetci mamini bratia a sestry radi umenie, veľa z nich hralo na hudobných nástrojoch. Otec bol výtvarník, takže u nás bolo veľmi veľa obrazov.
Keď sme prišli na návštevu na Dubovú pri Modre, odkiaľ je moja mama, tam som počul klavíry, hoboje a trúbky.
V detstve ste navštevovali aj umeleckú školu?
– Počas základnej školy som sám od seba začal chodiť na ZUŠ v Senici. Toto boli moje prvé kroky. Nebolo to ešte herectvo, ale skôr umenie a až potom sa ma mama spýtala v 7. triede, či by som nechcel skúsiť dramatický krúžok.
Nejaký čas som sa tomu venoval s pani učiteľkou Gamanovou. Bolo to veľmi príjemné, boli sme veľká partia a rozmanité ročníky. Veľa z nich sa aj stalo hercami, tanečníkmi alebo hudobníkmi.
Po základnej škole ste išli na gymnázium v Senici. Nerozmýšľali ste skôr nad konzervatóriom?
– Rozmýšľal, ale myslím si, že v tom detskom veku som nebol rozhodnutý, čo by som mohol robiť. Skôr som si nechal poradiť a rozhodol sa pre gymnázium, kde som získal všeobecné vzdelanie.
Prvý profesionálny vinár na Slovensku: Vinohrad je láska Čítajte Je pravda, že nie všetko mi šlo. Ale kamarát mi povedal krásnu vetu, že on mal rád aj predmety, ktoré mu nešli, pretože pochopil, že svet je aj o niečom inom, nielen o tom, čo ho baví. Oceňujem to, aj keď som sa napríklad na klavírnej teórii natrápil.
Po gymnáziu vaše kroky smerovali na Vysokú školu múzických umení.
– Na VŠMU som sa dostal na druhýkrát, bolo to k profesorovi Horváthovi. Rok som ešte strávil na pedagogickej fakulte, kde som študoval francúzštinu a výtvarnú. Vlastne od tých 19 rokov sa v kuse venujem herectvu. A hneď po štúdiu som dostal angažmán v trnavskom divadle.
Trnavské divadlo bola skôr náhoda alebo zámer?
– Nebola to náhoda. Upozornila ma na to moja mama, že je v novinách vypísaný konkurz, tak som to išiel vyskúšať. Prišiel som na pohovor a prijali ma.
Očarilo vás toto divadlo niečím, keďže ste tu prežili 14 rokov?
– Hneď ma očarilo priestorom, akustikou, tým, akú má atmosféru. Bol som tu krásnych 14 rokov a potom prišiel čas, keď som túžil spoznať novú energiu, nový svet, nové veci. Prichádzali aj ponuky zvonku, preto som pred štyri a pol rokom odišiel na voľnú nohu. Z toho sa tiež veľmi teším, pretože som natrafil na rozmanité kolektívy ľudí.
Rád by som spomenul, že som tu prežil krásne roky, ktoré sú úzko späté aj s mojím vývojom. Dostal som tu niekoľko krásnych príležitostí, za ktoré som veľmi vďačný.
V akých ďalších divadlách ešte pôsobíte?
– V divadle Aréna, s ktorým som spolupracoval už počas pôsobenia v Trnave. Prvá inscenácia, v ktorej som hral, bola Holokaust v réžii Rasťa Baleka. Ďalej to bola Kľúčová dierka, Vibrator-play a Bankári, ktorá sa hrá doteraz.
