Účasť na olympiáde je pre športovca vždy veľkou udalosťou. Skalický rodák Pavol Rybár si to vyskúšal na vlastnej koži hneď dvakrát. Bývalý reprezentačný brankár Slovenska štartoval na olympiádach v Nagane a Salt Lake City.
Sklamanie v Nagane
Výber našich hokejových reprezentantov cestoval v roku 1998 do japonského Nagana s cieľom nadviazať na výborné umiestnenie spred štyroch rokov v nórskom Lillehammeri, kde sme v ére samostatnosti nášej krajiny obsadili na prvej olympiáde šieste miesto. Prvou prekážkou, s ktorou sa vlastne ani veľmi nepočítalo mal byť postup z kvalifikačnej skupiny do hlavnej časti turnaja. Našimi súpermi v spomínanej skupine boli Rakúšania, Taliani a Kazachstan. Favorit bol na papieri jasný, no šport je zároveň pekný v tom, že všetko podstatné sa odohráva na ihrisku. Už pri remíze 2:2 v úvodnom zápase proti Rakúšanom sa začal písať náš neslávny príbeh, ktorý by sme z histórie účastí na zimných olympiádach najradšej nadobro vymazali. Po tomto zakopnutí prišlo víťazstvo v pomere 4:3 nad Talianskom. Rozhodnúť mal posledný zápas, ktorý sme však nezvládli. V zápase proti Kazachstanu sme síce viedli 2:1, to nám ale dlho nevydržalo a po prehre 4:3 sme sa s turnajom predčasne lúčili. Obrovské sklamanie, ktoré si nedokázal nikto vysvetliť. Ani samotné hviezdy ako Stumpel, Demitra, Zedník či Šatan, ktoré bezradne sledovali zápas z tribúny, pripravení po postupe do hlavnej časti turnaja obliecť si na seba reprezentačný dres. K tomu však nedošlo, postúpiť sa nám nepodarilo a keď sme k tomu prehrali aj zápas o umiestnenie proti Nemecku, bol z toho iba mrzutý návrat lietadlom domov. V Nagane nás smola prenasledovala ešte pred začatím samotného turnaja. Pred príletom do dejiska turnaja muselo naše lietadlo núdzovo pristáť, viacerých členov reprezentačného výberu skolil vírus a horúčky. Po organizačnej stránke to tiež nebola žiadna sláva, presuny na tréningy či zápasy niekedy trvali celý deň. Všetko zlé malo byť na niečo dobré, určite aspoň na najbližšej olympiáde v Salt Lake City.
Ton Caanen: Emócie chápem, ale rešpekt k súperovi treba zachovať Čítajte Nepochodili sme ani v Salt Lake City
V roku 2002, presne štyri roky po hokejovom sklamaní v Nagane tu bola ďalšia šanca. Nový turnaj, nové ciele. O to viac nás prekvapilo, aká krutá bola realita tentokrát. Aj v Salt Lake City sme museli začínať v kvalifikačnej skupine, aby sme sa následne prebojovali do hlavnej časti turnaja. Našimi súpermi boli pre zmenu Rakúšania, Lotyši a Nemci. Vstup do turnaj bol ale horší, ako pred štyrmi rokmi v Japonsku. Nemcom sme podľahli 0:3. Druhý zápas proti Lotyšom sa pre nás vyvíjal o čosi lepšie, neudržali sme ale vedenie 6:3 a nakoniec z toho bola iba remíza 6:6. Posledný zápas skupiny sme aj tentokrát zakončili prehrou 2:3 proti Rakúsku. Vysoké viťazstvo 7:1 nad Francúzskom v zápase dvoch najhorších tímov na turnaji o umiestnenie nezmiernilo trpkú príchuť neúspechu a sklamania.
Prvý historický úspech slovenského hokeja
Úspechy a pády sú v živote športovca na dennom poriadku. Po sklamaniach na olympiáde prišli v živote Pavla Rybára aj krásne chvíle, na ktoré rád spomína určite aj dnes. Na neúspech v Nagane dala rýchlo zabudnúť strieborná medaila z majstrovstiev sveta v Rusku. V Petrohrade to bol v roku 2000 zároveň prvý veľký úspech nášho hokeja v ére samostatnosti. Strieborné medaily pritom vybojovali viacerí hráči z domácej ligy doplnení menším počtom hráčov z NHL. Rybár čelil na turnaji až 120 streleckým pokusom, za jeho chrbtom pritom skončilo iba 14 striel a s percentuálnou úspešnosťou zákrokov 88,33% sa výraznou mierou pričinil k zisku striebornej medaily.
“Bola to senzácia, na šampionát sme odchádzali prakticky s extraligovým výberom, ktorý doplnilo len pár hráčov z NHL. Partiu skvelo utužil kapitán Miro Šatan. Nikto nám neveril, o to bol ten úspech cennejší,” vysvetľuje Rybár v rozhovore pre Plusku.
Spartak zlomil odpor Senice až v nadstavenom čase Čítajte Syn nasleduje otca
Ďalším úspechom, pri ktorom bol rodák zo Skalice je bronz z majstrovstiev sveta vo Fínsku v roku 2003. V zápase o tretie miesto sme vtedy dokázali poraziť Českú Republiku 4:2. Na klubovej úrovni získal bývalý gólman tri tituly v Slovane Bratislava a to počas sezón 2001/02, 2002/03 a 2004/05. Kariéru neskôr ukončil vo veku 39 rokov práve v Slovane.
V roku 2010 boli fanúšikovia v našej najvyššej hokejovej súťaži svedkami neobyčajného momentu. V 54.minúte zápasu medzi Slovanom Bratislava a slovenskou “dvadsiatkou” došlo k striedaniu brankárov v drese Slovana. Rybára vystriedal Rybár. Sedemnásťročný Patrik striedal vtedy svojho 39-ročného otca, aby si pripísal prvé minúty v našej lige. Unikátny okamih, ktorý v športe na vrcholovej úrovni nevidíme často. Otec svojho syna údajne odmalička odvrával od hokeja, žiaľ neúspešne. Patrik sa vydal cestou, po ktorej kedysi kráčal jeho otec. Dnes chytá v českej tipsport extralige za klub Mountfield HK a pokračuje v úspešnom budovaní značky Rybár v hokeji.
