Ako správny kapitán neraz zobral zodpovednosť na vlastné bedrá a veľakrát práve jeho góly znamenali dôležité víťazstvá.
Lenže prišiel štvrtý duel semifinálovej série 1. ligy proti Prešovu a nešťastné zranenie, keď si roztrhol krížny väz a od hokeja si musel dať viac ako polročnú pauzu. Cestu svojich spoluhráčov v baráži musel sledovať iba z hľadiska a to, že nemohol pomôcť, ho asi trápilo v tej chvíli viac ako samotné zranenie.
Na operáciu išiel až mesiac a pol po zranení, ale okamžite po nej začal robiť všetko preto, aby sa čo najskôr dostal na ľad. Všetko tejto snahe podriadil a prekvapil aj samotného lekára, keď sa na ľade objavil podstatne skôr, ako sa očakávalo.
Aké to bolo sedem mesiacov bez hokeja?
Ten záver sezóny bol pre mňa strašne ťažký. Ja som si ešte nikdy nezahral baráž. Teraz sa mi to nepodarilo napriek tomu, že som sa do nej s tímom dostal. Nebol som na tom psychicky dobre. Zároveň to bola moja prvá operácia v živote. Dovtedy som ešte nikdy nebol ani len v nemocnici. Všetko bolo pre mňa nové, ťažké. Dostal som však pozitívnu vzpruhu od doktora, ktorý mi povedal, že návrat je len na mne. Ako budem poctivo cvičiť, tak rýchlo sa dostanem opäť na ľad. Zobral som si jeho slová k srdcu. Úplne všetko ostatné som v živote odsunul stranou a žil som len pre tréning. To môžu potvrdiť všetci v mojej blízkosti – od rodičov, blízkych, až po spoluhráčov. Ja som v podstate s nikým o tom ani nekomunikoval. Len som jazdil na bicykli a cvičil.
Dosť si sa spoliehal aj na rady odborníkov.
Áno, som rád, že som si nechal poradiť od ľudí, ktorí majú skúsenosti. Musím sa poďakovať predovšetkým doktorovi Horváthovi, ktorý odviedol výbornú prácu. Odporučili mi ho zo Senice, keďže operuje futbalistov fortunaligového klubu, ak sa niekto zraní. Prvé kroky s barlami po operácii so mnou absolvovala fyzioterapeutka Svetlana Cvečková. Keďže som ja sám netušil, čo môžem a čo nie, výrazne mi pomohol kondičný tréner FK Senica Tomáš Vacula. Zabudnúť nemôžem ani na Michala Pagáča, ktorý so mnou odsedel na bicykli 1600 kilometrov po ťažkých lesných a kopcovitých terénoch. Keď som sa už dostal do posilňovne, v nej sa mi partnermi stali Marek Mikušovič a Rasťo Vereš, ktorí so mnou absolvovali všetky cvičenia. Samozrejme, najväčšia vďaka patrí mojim rodičom, sestre a jej partnerovi, ktorí mi pomohli prvé týždne po operácii, keď som bol v podstate odkázaný na pomoc iných. Špeciálne poďakovanie patrí Lacovi Tóthovi, ktorí stále stojí pri mne. A zabudnúť nemôžem na nositeľa pozitívnej energie, ktorý so mnou trávil všetok voľný čas – moju fenku Aemy.
Vráťme sa k zraneniu. Pamätáš si ešte na moment, ako k nemu prišlo?
Veľmi presne. Stalo sa to 1. marca v druhej tretine 4. zápasu semifinálovej série s Prešovom. Bolo to absolútne nezavinené zo strany súpera. Žiadny faul to nebol, v podstate to bola moja vina. S odstupom času som presvedčený, že to vyplývalo z únavy. Predtým sme odohrali náročnú päťzápasovú sériu s Topoľčanmi a potom hneď nasledovali náročné stretnutia s Prešovom. Zápasy boli fyzicky aj psychicky mimoriadne náročné, Prešov bol naozaj extrémne silný súper. Ja som sa cítil unavený a zranenie prišlo po mojej chybe, ktorá pramenila z únavy.
Ešte si to skúsil v ďalšom striedaní rozkorčuľovať, dokonca si nastúpil na oslabenie.
Áno, lebo čo som sa neskôr dozvedel, roztrhnutie krížneho väzu extrémne nebolí. To sa moc necíti. Ja som v pohode spravil drep, len mi nedržalo koleno v oblúkoch. Ja som vyšiel na ľad a proste mi odišlo koleno pri krúživom pohybe. Vedel som, že tu niečo nehrá, ale žeby to bola nejaká veľká bolesť, sa povedať nedá.
Dokonca sa pri tomto striedaní stala zaujímavá situácia.
Ja som pri nezavinenom kontakte padol. Vtedy bola naozaj pekná návšteva a rozhodca asi podľahol atmosfére a rozhodol sa vylúčiť Prešovčana. Lenže to nebol žiadny faul na mňa, proste mi koleno odmietlo poslušnosť a ja som spadol. Bol som to povedať rozhodcovi a ten vylúčenie zrušil. Ten zápas sme našťastie nakoniec doviedli do víťazného konca a postúpili do finále.
Vráťme sa do súčasnosti. Máš za sebou už dva zápasy, oba víťazné, takže asi spokojnosť.
Je to super, že sme oba súboje vyhrali. Ale ešte to z mojej strany nebolo úplne ono, bolo to také vydreté. Aj doktor mi prízvukoval, že minimum je šesť mesiacov. Vravel mi: „Skôr ako za šesť mesiacov nechoď.“ Ja som išiel za päť a pol po operácii. Myslím si, že to, čo som našliapal na bicykli a čo som nadrepoval v posilňovni, musí pre to koleno stačiť. Cítim sa dobre.
“Po prvej sezóne si manažér už mohol hráčov vyberať. Hlásilo sa veľa hráčov, ktorí chceli hrať za Skalicu, keďže sa rýchlo rozšírilo, že to tu funguje spoľahlivo.
„
Hral si dlhú dobu aj v zahraničí. Ako hodnotíš posun v skalickom klube oproti úvodnej sezóne HK?
Je tu výrazný posun. V minulej sezóne to bolo nie doslova, ale bez výraznejšieho tlaku, keďže sme sami nevedeli, do čoho ideme. Netušili sme, v akej pozícii sa môžeme v tabuľke pohybovať. Išli sme doslova od zápasu k zápasu. Nemali sme v úvode žiadne konkrétne ciele. Teraz už je tu viac cítiť tlak na výsledky. Všetci nás pasujú medzi favoritov ligy, očakáva sa, že sa budeme pohybovať vo vrchných priečkach tabuľky.
Rozdiel je cítiť už aj v manažmente klubu?
Minulý rok to bolo zo začiatku ťažké. Keď nás volali do Skalice do nového klubu, viacerí sme sa toho báli. Keď som tu hral posledný rok extraligu, tie podmienky tu neboli naozaj dobré. Povedzme si to na rovinu, výplaty nechodili a všetci sa toho báli, ako to bude fungovať po reštarte. Naopak, tento rok po úvodnej sezóne si myslím, že si manažér už mohol hráčov vyberať. Hlásilo sa tu strašne veľa hráčov, ktorí chceli hrať za Skalicu, keďže medzi hráčmi sa rýchlo rozšírilo, že to tu funguje spoľahlivo. Po prvom roku sa spravilo dobré meno Skalici, dobré meno klubu a aj celému manažmentu. Situácia toto leto bola diametrálne odlišná smerom k lepšiemu.
Ak by si mohol priniesť po skúsenostiach v zahraničí niečo na Slovensko, čo by to bolo, aby sa pomohlo slovenskému hokeju?
Začnem Skalicou. Ja si myslím, že HK je momentálne na veľmi dobrej ceste. Robí veľa pre fanúšikov. Výbornou akciou bolo krstenie dresov a prichádzajú aj ďalšie aktivity ako udeľovanie cien pre hráča mesiaca nielen pre dospelých, ale aj pre mládež. V minulej sezóne sme napríklad boli v škole, kde sme sa venovali deťom. Je dôležité, aby sa robili veci pre fanúšikov. Fanúšik to v konečnom dôsledku dokáže oceniť.
Na druhú stranu, keď mám byť úprimný a mám to porovnať s tým, keď som bol vo Veľkej Británii, Nemecku či aj v susednom Česku, stále si myslím, že slovenská mentalita je taká, že ľudia sú zatrp-knutí. Poviem to takto: Ja keď idem na zápas a stretnem ľudí pred štadiónom, často počúvam ľudí na Slovensku, že už dopredu skloňujú rozhodcov, kto bude pískať, ako bude pískať a už dopredu sú presvedčení, že budú pískať zle. Takisto aj na hráčov skôr počúvam pesimistické predpovede, a to sa ešte ani nezačalo hrať. Takže, ak by som niečo chcel, bol by som rád, ak by ľudia boli menej zatrpknutí a mali nielen z hokeja viac radosti.
A dočkajú sa tej radosti konkrétne skalickí fanúšikovia? Bude Skalica opäť bojovať o extraligu?
Je ešte len 8. kolo a hovoriť o takýchto métach – či už o play-off, baráži alebo dokonca extralige je strašne predčasné. Ale v prvej štvorke by sme mali byť a v play-off sa ukáže. Tam sa môže stať hocičo, ale určite by sme to chceli dotiahnuť čo najďalej. Kam to bude, ukážu najbližšie mesiace.
