Má hnedé lesné, mačinové, lužné a nivné pôdy. Zalesnený je ostrovčekmi borovicových a lužných lesov (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku).
História
Územie Záhoria, hlavne jeho časť ležiaca pri rieke Morave, bolo osídlené už v dobe, kam siahajú stopy ľudského osídlenia u nás. Životnou tepnou tohto kraja bola rieka Morava, pri ktorej nachádzame i na našom ľavom brehu súvislý pás pravekých sídlisk.
Gajarská lokalita pri Morave poskytuje nálezy, ktoré môžeme datovať do neolitu, t.j. do doby 4000 – 3000 rokov pred nar. Krista. Duna, ktorej sa hovorilo Stolička, ležala asi 250 m od brehu rieky pri jednej z najlepších a najfrekventovanejších brodov. Našla sa v nej najstaršia keramika z doby neolitickej, čiže mladšej doby kamennej.
Ďalším obdobím osídľovania gajarského chotára je eneolit, ktorý kladieme do rokov 3000 – 1900 pred nar. Krista. Z tejto doby sa našli v Gajaroch tri sídliská. Jedno na hlinisku za posledným mostom vľavo od cesty do rakúskej dedinky Dúrnkrut, druhú na Stoličke a tretie na samote Vrablicová.
Nálezy z obdobia doby bronzovej (1500 – 1200 pred n. K) sú podstatne bohatšie. V lokalite Stolička sa našiel celý cintorín skrčencov. Ich hrdlá zdobili náhrdelníky s kúskami jantáru, čo svedčí o tom, že osada mala už vtedy zahraničné styky a čulý obchodný ruch. Jantár sa dopravoval až od Baltického mora po tzv. Jantárovej ceste.
Po dobe bronzovej nastala doba železná, čo potvrdzujú ďalšie vykopávky v Gajaroch. Poslednou fázou doby železnej je doba laténska. Z tejto doby sa v Gajaroch na Stoličke našiel mlynský kameň – žarnov z tirolského vápenca a sekierka, čo svedčí o usadlom roľníckom živote.
V období staroveku Rimania stavali na dunách svoje strážne veže a pozorovacie stanice. Na Stoličke sa našli časti výstroja rímskeho vojaka a veľa rímskych črepov.
V dobe veľkého sťahovania národov sa na území Gajar usadili Slovania natrvalo. Z predchádzajúcich kmeňov nie vždy a všetci odchádzali. Miešali sa po celé stáročia s novoprichádzajúcimi obyvateľmi, čím sa vyformovala skupina prvých predkov „Pragajaranov“.
Najstaršiu zmienku o Gajaroch musíme v dôsledku posledných výskumov posunúť do inej polohy. Donedávna sa tradovalo a písalo vo vedeckých prácach, že najstaršia zmienka o Gajaroch je v listine kráľa Ľudovíta I. z 1. mája 1373. Touto listinou povoľuje kupcom z Čiech cestovať z pohraničného mesta Holíča do Bratislavy cez Záhorie. Uvedená listina však nespomína žiadne názvy Gajár.
Prvá zmienka o Gajaroch je z roku 1377. Nazývali sa GAYWAR. V ďalších rokoch GAYAR, GAYARY, GAIRING. Z uvedeného prehľadu vidíme, že od počiatku v názve mestečka figuruje nemecký koreň GAIER , čiže SUP.
Keď sa Gajary stali trhovým mestečkom, pripojili si k slovu GAIER slovo RING – námestie, z čoho vzniklo dnešné nemecké meno GAIRING, z toho potom GAJARY.
V roku 1667 Gajary získali trhové privilégiá a stali sa dôležitým zemepanským mestečkom. O rozvinutom obchode na tomto úseku hovorí i stará františkánska kronika. V kapitole, v ktorej sa autor snaží objasniť vznik Malaciek, píše, že do Malaciek prichádzali kupci z Moravy a Rakúska, ktorí hnali svoje stáda cez rieku. Z Rakúska museli prechádzať iba cez gajarské brody, resp. cez most.
V záznamoch sa ďalej hovorí, že v tých miestach si začali obyvatelia stavať domy a obhospodarovať poľnohospodársku pôdu. Je to zaujímavý zápis, ktorý nám pomáha dotvárať mozaiku vzniku dnešných Gajár.
Kostol v obci
Kostol Zvestovania Pána (staršie pomenovanie Kostol Zvestovania Panny Márie) v Gajaroch je barokový rímskokatolícky kostol postavený v rokoch 1665 – 1673. Kostol vysvätil v roku 1681 biskup Ferdinand Pálfi, ktorý vysvätil i kostol v Kostolišti a farský kostol v Malackách.
Koncom 17. storočia k nemu pristavili ochranný múr so štyrmi rohovými baštami, ktoré v roku 1889 prestavali na kaplnky. Vo veži kostola je zachovaný zvon z roku 1687 od bratislavského zvonolejára G. Wolffa.
Kaplnky:
– Nepoškvrneného Srdca Panny Márie z roku 1856
– v roku 1889 prestavané rohové bašty (pôvodne z roku 1690)
– Božského Srdca Ježišovho
– Svätej rodiny
– Panny Márie Lurdskej
– Sv. Anny
Obec v súčasnosti
Snaha skrášliť obec zeleňou po výstavbe inžinierskych sietí nie je náhodná. Revitalizované územie širšej centrálnej zóny naväzuje na mikroregionálny projekt Enviroparku Pomoravie.
Aktivita akceptuje historický odkaz obchodnej a kultúrnej tepny Jantárovej cesty, ktorá smerovala zo severu od Baltu na Balkán a prechádzala cez obec Gajary, zároveň nadväzuje na tzv. Viedenskú cestu, ktorá bola spojnicou a obchodnou cestou pre tranzit z oblasti Trnavskej župy a podhorskej oblasti Malých Karpát do Rakúska a Viedne. Stromoradie, ktoré tvorí najmä javor, privíta o 3 – 4 roky všetkých krásnymi guľatými korunami a zastrihnutým živým plotom popri ceste na Hlavnej ulici.
Obecný erb a farby obce, obecná pečať
Starodávny Kostolík sv. Mikuláša, ktorý stál na mieste dnešnej sochy sv. Trojice, dal podnet názvu vtedajšej farnosti – Farnosť sv. Mikuláša. Preto sa dostal sv. Mikuláš do gajarského erbu už veľmi dávno. Patrón farnosti býval totiž veľmi často i na obecných pečatiach.
Obec používala pečatidlo s postavou sv. Mikuláša určite už v roku 1667, ako o tom svedčia pečate na starých listinách. Možno, že mala i nejaké staršie pečatidlo, ale doteraz nie je známe.
V roku 1667 boli Gajary totiž povýšené cisárom Leopoldom na trhové mestečko a boli im povolené jarmoky. Je teda možné, že toto pečatidlo a obecný erb vznikli práve v tomto roku.
Hlavnou postavou (znamením) pečatidla je sv. Mikuláš, ktorý drží v ľavej ruke biskupskú berlu a v pravej ruke knihu, na ktorej sú tri gule (chleby). Dookola je text SIGILLU OPPIDI GAYARENSIS. Pečatné pole je uzavreté vavrínovým vencom.
Vo farebnom znázornení dr. R. Iršu je postava sv. Mikuláša na zelenom štíte berla, lemovka pluviálu a tri gule na knihe sú zlaté (žlté) postava je strieborná (biela). Takto sa farby zelená, biela (strieborná), žltá (zlatá) stali farbami obce.
V týchto farbách bola zhotovená obecná zástava i vlajka. Má 5 pruhov, z ktorých prvý a posledný sú zelenej farby, druhý a štvrtý žltej farby (zlatej) a sú rovnakej šírky. Prostredný biely (strieborný) pruh je o tretinu širší.
Keďže ide o obec, voľný koniec vlajky má tri špice, čiže má dva zástrihy, na rozdiel od zástav a vlajok miest, ktoré majú iba jeden zástrih.
Erb schválila Heraldická komisia Ministerstva vnútra SR. Obec má právo používať ho v takejto podobe. Návrh erbu výtvarne spracoval Ladislav Čisárik.
Ako vyzerala najstaršia gajarská pečať, nevieme. Poznáme však spomínaný odtlačok pečate z roku 1667. Nachádza sa i na listinách z rokov 1768 – 1845.
V 19. storočí sa už objavujú pečiatky jednotné takmer pre všetky obce. Text na gajarskej pečiatke bol Pozsony Megye Gajár Mezöváros Pecsetje. Nachádza sa na listine z roku 1897. Ešte je na nej postava sv. Mikuláša.
V roku 1910 bolo zavedené iba nápisové pečatidlo s textom Pozsony Vármegye Gajár Község 1910.
