Do Šaštína sa prišli rozlúčiť so zosnulým Ernestom Macákom aj zahraniční hostia. Bývalého provinciála saleziánov pochovali v piatok popoludní v Šaštíne.
„Odišiel svätec. Lepšie povedané – svätec nás predišiel do večnosti,“ povedal v naplnenej šaštínskej bazilike na úvod homílie salezián Štefan Turanský. Zádušnú svätú omšu v prítomnosti približne stopäťdesiatich kňazov, desiatok rehoľných sestier, dvoch biskupov a stoviek veriacich slúžil bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský. Ernest Macák zomrel 13. októbra vo veku 96 rokov, 80 rokov bol rehoľníkom saleziánom a 70 rokov kňazom.
Do Šaštína sa prišli rozlúčiť so zosnulým Macákom aj zahraniční hostia: emeritný biskup Linzu salezián Ludwig Schwarz i viacerí bývalí študenti slovenského gymnázia v Ríme. Spolu so Zvolenským koncelebroval omšu aj trnavský arcibiskup Ján Orosch a okrem kňazov saleziánov boli prítomní mnohí kňazi z okolitých farností Záhoria a z iných častí Slovenska.
Nechýbali bývalí študenti šaštínskeho gymnázia, v ktorom bol po jeho obnovení v roku 1991 Ernest Macák prvým riaditeľom.
Už hodinu pred bohoslužbou sa zhromažďovali veriaci a modlili sa. Spoločenstvo Sedembolestnej, ktoré v Šaštíne vzniklo práve na podnet Ernesta Macáka, animovalo modlitbu ruženca Sedembolestnej. Mnohí veriaci zapisovali svoje spomienky do kondolenčnej knihy priamo v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie.
Počas bohoslužby sa prihovoril veriacim salezián don Štefan Turanský, ktorý poznal Macáka od roku 1972, ešte za jeho pôsobenia v Ríme.
„Otec Ernest je odzrkadlením Ježišovej kňazskej modlitby. Žil a pracoval, aby iní mali život. Modlil sa a zachraňoval povolania mladých spolubratov, keď v 50. rokoch zavládla totalita. Riskoval zdravie, trýzeň z vyšetrovania, odsúdenie, väzenie a život v anonymite len preto, že túžil, aby iní mohli slobodne nasledovať Krista.“
Okrem krátkeho prehľadu jeho života uviedol aj niektoré charakteristické črty: ochota obetovať sa za spolubratov, trpezlivé znášanie bolesti a mučenia, mimoriadna pokora, vnútorná sila, pokoj, priateľskosť a dobrota.
„Bol to eucharistický kňaz, eucharistický rehoľník,“ povedal.
V závere pohrebnej omše odzneli vzácne spomienky a uznania o Macákovi. Salezián Vladimír Fekete, ktorý prežil šesť rokov po boku Macáka, keď ten bol provinciálom saleziánov (1993 – 1999): „S postupujúcimi rokmi som vo vás mohol objavovať a stále jasnejšie vidieť nielen dobrého človeka, múdreho rehoľníka a kňaza, ale opravdivého Božieho muža. Už vtedy som sa svojim najbližším pochválil, že môžem žiť a spolupracovať so svätcom.“
Bývalý direktor Ernesta v Šaštíne Marián Valábek sa podelil o svoj zážitok z pozorovania, ako Macák pri omši s hlbokou úctou vyslovoval Pane, zmiluj sa, a spomenul, že to boli slová niekoho, kto veľmi dobre vedel, komu to hovorí a aký je medzi nimi vzťah.
Zosnulého bývalého provinciála saleziánov pochovali na šaštínskom cintoríne, kde sú pochované viaceré veľké saleziánske osobnosti. Pri hrobe zaznela báseň Čas, od Milana Rúfusa, v podaní jedného z bývalých politických väzňov.
