m zámku“. Viac ako dva roky práce sa mihli v dvoch hodinách na javisku kultúrneho domu, aby zazneli v závere naozajstným potleskom spokojných a dojatých divákov.
Pani Milka Matulová (dúfam že o nej ešte počujeme), postavila svoje libreto na motív zápletky známeho hudobného filmu Noc na Karlštejne. Len pohlavia vtipne vymenila, takže na zámok mali zakázaný vstup muži. Musím uznať, že sa jej dialógy vydarili. Mali spád, vtip, boli jasné a účelné, posúvali dej krok po kroku predurčeným smerom. Autor hudby, riaditeľ 40. ročnej oslávenkyne ZUŠ Holíč Peter Kovárík, postavil muziku primeranú kompozične i farebne do obdobia cisárovnej Márie Terézie s jemným citom i pre neškolené hlásky hercov, nespevákov. Nahrávky, ktoré spracoval zvukový majster Ferko Vajla, boli vyvážené, plnofarebné, bez frekvenčných dier a plné sýtej dynamiky. Tu by platilo stopercentne staré porekadlo... nikto sa nebude pýtať ako dlho to robil, ale kto to robil!
Osobné povšimnutie si zaslúži spracovanie scenára a réžia Andrey Vaňkovej. Práca s amatérmi si vyžaduje zhovievavosť a trpezlivosť, ale tiež cieľavedomosť a obrovskú silu dostrkať nesúrodý kolektív k vytýčenému cieľu v najlepšej možnej kvalite. Myslím, že sa to podarilo! Gestá hercov korešpondovali s dialógmi a dejom, postavy mimo záber nestáli ako stĺpy, vtipne komentovali mimikou hlavné postavy no... úplne profi. Drobné nedostatky nehercov diváci prechádzali bez povšimnutia a nejaký ten prešľap ešte umocnil milú atmosféru v naplnenej sále.
Celému predstaveniu dominovali dve „vypečené“ grófky, Mária Prokešová a Alena Križanková. Myslím si, že tu ide o klasický príklad talentu od Boha. Stačí ho len usmerniť požadovaným smerom. Svoje úlohy stvárnili bez pátosu tak blízkeho nedobrým hercom. Celým predstavením, ktoré okorenili v každej replike, preplávali bez najmenšej chybičky a myslím si, že sa samy dobre bavili. Pozoruhodnou postavičkou bola malá dcérka Beátka, ktorú stvárnila skutočná menovkyňa Beáta Heráková. Milo, s hravou eleganciou, sa zhostila svojej úlohy a patrila k miláčikom publika. Tomáš Chudík, ako gróf Ištván, bol istým a vyváženým podaním, pevným pilierom druhej polovice predstavenia, a tak zachránil česť mužského pokolenia v mnohonásobnej prevahe rozkošných stvorení, v ešte rozkošnejších kostýmoch, špeciálne na to vyrobených. Nakoniec Roman Blaha, teda skôr len jeho hlas, ako grófa Arpáda, pobavil divákov dolnozemským prízvukom, čo som pocítil ako naozajstnú čerešničku na dokonalom a ozaj chutnom podujatí.
Takže, čo k tomu dodať? Hudba dobrá, kostýmy krásne, výprava vkusná a milá, výkony výborné a primerané ich veku, slovenčina ukážková... a možno za pár rokov preložia túto hru bratia Moravčíci do záhoráčtiny a zapíše sa medzi naše dramatické klenoty a večne živé kusy.
Holíčania...klobúk dole!
- pnl -
