Napriek k svojmu hendikepu sa nevzdal a v súčasnosti patrí k slovenským reprezentantom v slovenskej streľbe. Pre týždenník MY Záhorie Rado poskytol rozhovor, ktorý je nielen o Paralympiáde z Ria, ale aj o tom, čo ho v najbližšej dobe čaká.
Pred pár dňami si sa vrátil z paralympijskych hier v Riu. Obdržal si krásne štvrté miesto. To však, bohužiaľ, znamená, že ti medaila unikla o vlások, pretože si s Kórejčanom Lee Jang-hom prehral len o pol boda.
Keď sa teraz a na to pozrieš s odstupom času, kde vidíš chybu?
- Nevidím v tom žiadnu chybu. Je to presne tak, ako to malo byť. Štvrté miesto je pre mňa obrovskou motiváciou do budúcnosti. Takže mám pred sebou ďalšie štyri roky, počas ktorých sa budem snažiť kvalifikovať na paralympijské hry do Tokia v roku 2020 a tam sa znovu pokúsiť získať medailu.
Ako si niesol túto prehru? Veď si mohol mať medailu!?
- Zo začiatku ma to mrzelo, pretože som bol od nej kúsok, ale ako som už spomenul, motivuje ma to do budúcnosti. Viem, že na medailu mám, ale treba na sebe ešte tvrdo pracovať.
Boli ste v Riu dobrá partia?
- Boli sme skvelá partia. Nielen náš strelecký tím, ale celá výprava sme jedna veľká paralympijská rodina a je pre mňa cťou, byť jej súčasťou.
Mal si na paralympiáde aj niekoho z rodiny?
- Áno, bol tam so mnou môj otec, ktorý mi je nielen otcom, ale aj trénerom, asistentom, sponzorom a manažérom. Sme už roky zohratá dvojka a funguje nám to. Vďaka nemu sa môžem lepšie sústrediť na výkon. Technické veci často nechávam na neho. Zároveň bol v Riu aj ako team leader strelcov.
Na paralympiáde si bol aj ako fotograf nášho slovenského tímu. Venuješ sa fotografii?
- Fotografiu milujem a baví ma vo voľnom čase. Nebol som však v Riu oficiálne ako fotograf slovenského tímu. Na to tam máme profesionála Romana Benického. Ja som si fotil dianie okolo mňa, ak sa mi podarilo nájsť si čas, ktorého ale bolo minimum.
Kto je tvoj najväčší fanúšik?
- Myslím, že moja najbližšia rodina. Moja mamina, brat s rodinou, starí rodičia a moji najbližší priatelia. Ale fandilo mi veľa známych. Veľmi som to cítil a malo to mňa veľmi pozitívny vplyv. Za podporu, ktorej sa mi dostalo počas PH v Riu, som všetkým veľmi vďačný. Napĺňalo ma to.
Toto bola tvoja tretia účasť ma paralympiáde. Si ten typ človeka, ktorý si ide jasne za svojím cieľom a už teraz vie, že bude o medailu bojovať o štyri roky opäť?
- Áno. Medaila z paralympijských hier je jedným z mojich životných cieľov. Pôjdem za ním, pokiaľ sa mi ho nepodarí naplniť.
Aké sú tvoje najväčšie úspechy?
- Nerozlišujem medzi malými a veľkými úspechmi. Každý úspech vnímam ako menší diel jednej veľkej skladačky, ktorej skladaním sa stávam v živote šťastnejším, zdravším alebo spokojnejším. Preto majú pre mňa rovnaký význam športové aj životné úspechy.
Kedy si dosiahol svoj prvý titul?
- Ak sa jedná o športový titul, potom to bola výhra na Majstrovstvách Európy v roku 2005 v Poľsku v meste Wroclaw.
Kde a ako si sa dostal k streľbe?
- K streľbe som sa dostal počas štúdia na Obchodnej akadémii na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Po škole som sa na chodbe stretol s aktuálne najlepšou slovenskou aj svetovou strelkyňou Veronikou Vadovičovou a predsedom tamojšieho športového klubu Altius Martinom Gabkom, ktorí ma oslovili, či streľbu nechcem skúsiť. Skúsil som.
Čo ťa v najbližšej dobe čaká?
- Dúfam, že sa mi teraz podarí nájsť si pár dní aj na odpočinok. A potom sa uvidí. Nevydržím dlho nič nerobiť a vo februrári 2017 by som už chcel vycestovať na svetový pohár do Spojených arabských emirátov. Chystám sa preto pokračovať v rozbehnutom vlaku tréningov a športovej prípravy.
