Ako spomínajú pamätníci, sloboda prichádzala do Senice ťažko. Koncom marca 1945 sa mestom prehnalo ustupujúce nemecké vojsko, ktoré pred sebou hnalo zajatých sovietskych vojakov. V posledných marcových dňoch prišli o život aj poslední civilisti, ktorých nacisti popravovali v Surovinovskom lese. A práve odtiaľ prichádzala, po niekoľkých neúspešných ofenzívach, do Senice sloboda. Bolo to navečer 7. apríla 1945, keď do mesta vošli prví vojaci II. ukrajinského frontu maršala Malinovského a I. rumunskej armády. Pri oslobodzovaní mesta prišlo o život 130 vojakov a dôstojníkov, ktorých pochovali na miestnom cintoríne a na námestí pri kostole. Odtiaľ boli v roku 1948 prevezení na bratislavský Slavín spolu so 450 vojakmi, ktorí zomreli v jedenástich provizórnych nemocniciach, ktoré v Senici vybudovali pre postupujúcu armádu, pričom 200 z nich pochovali na Slavíne ako neznámych.
Tým, ktorí vojnu nezažili, jej hrôzy počas akadémie priblížilo aspoň rozprávanie Jozefy Nemečkajovej, ktorá pôsobila v domácom odboji a Jozefa Fritza, ktorý ako partizán skončil v nemeckom zajatí. Význam obety vojakov cudzích armád pre Senicu zas vyzdvihol vo svojom príhovore pri slávnostnom kladení vencov zástupca primátora Senice Anton Cibuľa. A hoci oslobodenie so sebou prinieslo ďalšiu diktatúru, zbytočná smrť vojakov i civilistov by pre ostatných mala byť výzvou, aby sme nedopustili zrod ďalšej vojny.
- gak -
