Ohliadnutie za neuspokojivou sezónou

raz je na vedení klubu, aby hľadalo príčinu veľkého prepadu oproti predchádzajúcim sezónam a pred začiatkom ďalšej hľadalo cestu k prinavráteniu hokejovej kvality do Skalice. Príprava prebiehala štandardne, niekoľkí hráči odišli, ďalší prišli a aj z vyjadrení hráčov či trénera bolo zrejmé, že káder je na sezónu pripravený dobre. Úvod sezóny však Skaličanom absolútne nevyšiel a po odchode ťahúňa mužstva Mira Zálešáka a tiež Žiga Pálffyho sa zeleno-bieli už natrvalo usadili na predposlednej priečke tabuľky, kde ostali do konca základnej časti. Mužstvo vystriedalo troch trénerov, ale ani to mu nepomohlo. Posledný zápas doma hrali Skaličania v nedeľu 27. februára so Zvolenom a podobne ako v predchádzajúcich v ňom nedokázali bodovať. Prehrali 1:4 a rozlúčili sa tak s domácim publikom. Nedarilo sa im ani v záverečnom dueli v Dubnici, odkiaľ si odniesli prehru 2:5. Viacerí starší hráči už niekoľko kôl predtým hrali v niekoľkých extraligových i prvoligových kluboch (hoci predovšetkým v tých extraligových veľa príležitostí nedostávali). Sezónu tak Skalica skončila s viacerými juniormi a dorastencami a napriek tomu, že niektoré zápasy skončili debaklom, našli sa aj také, kde títo mládežníci boli vyrovnaným partnerom ďaleko skúsenejším mužstvám. Z mladých hráčov nad ostatnými vynikal najmä Juraj Mikúš, ktorý je veľkým prísľubom pre skalický a určite i slovenský hokej. Keď sa pozrieme do tabuľky a záverečnej štatistiky, Skalica skončila predposledná, keď mala na svojom konte iba 11 víťazstiev, 6 remíz a 37 prehier so skóre 129 strelených a 205 inkasovaných gólov, čo je historicky jednoznačne najhoršia extraligová bilancia. V jedinej disciplíne však boli zeleno-bieli v tejto sezóne najlepší - boli najmenej trestaným mužstvom, čo je však iba slabá náplasť na celkovo nevydarenú sezónu. Na záver môžeme parafrázovať známy výraz -sezóna 2004/2005 je mŕtva, nech žije sezóna 2005/2006. Musíme veriť, že s vynoveným zimným štadiónom sa v nasledujúcom extraligovom ročníku vráti tradičná kvalita skalickej hry predovšetkým v domácom prostredí, kam si v predošlých sezónach súperi pre body príliš nechodili.
Apropó slovenský hokej. Nedá mi, aby som pri tejto príležitosti nespomenul ešte jednu skutočnosť, ktorá mi vadila, a predpokladám, že nie len mne, v tejto i minulej sezóne. Je to bodovanie mužstiev v prípade, že sa zápas v riadnom hracom čase skončí remízou. Pripadá mi absurdné, že mužstvo, ktoré napríklad s podstatne silnejším súperom dokáže počas šesťdesiatich minút udržať nerozhodný stav a v predĺžení inkasuje gól, nedostane žiaden bod ako je to všade inde v hokejovo civilizovanom svete. Argumenty hokejovej vrchnosti, že je to kvôli motivácii, aby mužstvo tých päť minút iba neprekorčuľovalo v nádeji na jeden bod, mi pripadajú nie smiešne, ale priam stupídne, podobne ako bolo bezprecedentné odpustenie trestu pre trenčianskeho hráča Hanzala potrestaného kvôli jeho dopingovému prehrešku. Svedčí to o trochu pomýlenom a rôznymi nepochopiteľnými okolnosťami ovplyvnenom riadení hokejového diania spoza zeleného stola nespornými „odborníkmi“. Ale to je téma na podstatne dlhšiu diskusiu, ako dáva rozsah tohto príspevku alebo, sledujúc vývoj hokejového diania u nás, možno aj nosenie dreva do lesa.
- mim -