ac ako desiatimi rokmi. Hoci sa trojčatá narodili v decembri, domov ich z nemocnice pustili len prednedávnom. Využili sme príležitosť, aby sme vám šťastnú rodinku predstavili.
„Až kým som nešla na prvú prehliadku k lekárovi, vôbec som netušila, že čakám trojčatá. Lekár v ordinácii okolo mňa dlho chodil, niečo si šomral a stále pozeral snímky zo sonografu. Preľakla som sa, že niečo nie je v poriadku, ale lekár ma stále ubezpečoval o opaku. Napokon mi zagratuloval. Nechápala som. Nič mi vraj nie je, stále chodí okolo mňa, hoci v čakárni sedelo niekoľko budúcich mamičiek. Spýtala som sa, k čomu mi gratuluje. Jeho s úsmevom povedané: ‘čakáte trojčatá’ ma totálne prekvapilo a zaskočilo,“ spomína na ten krásny deň matka troch nádherných a zdravých chlapcov Silvia Majkútová zo Senice.
Silvia nie je v rodine sama, komu sa narodilo viac ako jedno dieťa. Jej dvaja bratranci i prastarí rodičia však mali najviac dvojčatá. Tri deti, to si dokonca už niekoľko rokov nepamätajú ani na mestskom úrade, nieto ešte v Skalickej nemocnici, kde Silvia rodila. Tam sa vraj naposledy trojčatá narodili pred 24 rokmi.
Prekvapená však neostala len Silvia Majkútová, ale s radostnou správou zaskočila aj svojho manžela Richarda a ostatnú rodinu. Prvé rozpaky však vystriedala nesmierna radosť a pýcha. Veď trojičky nemá hocikto.
„S vedomím, že čakám trojčatá sa začali aj starosti o ich zdravotný stav i o materiálne zabezpečenie. Veď ani v senickej Deme sa už kočíky pre trojičky nevyrábajú,“ s úsmevom konštatuje pani Silvia. „Napríklad sme do samého pôrodu nevedeli, či sa nám narodia iba chlapci, alebo pod srdci nosím aj dievčatko. O dvoch chlapcoch sme vedeli už vopred, ale pohlavie tretieho dieťatka sono nedokázalo presne určiť. Tajne sme však dúfali, že to bude dievčatko,“ dodáva.
Napokon sa ukázalo, že rodinu Majkútovcov rozšírili traja, dnes už statní chlapi - Richard, Ondrej a Šimon. „Hoci som tehotenstvo znášala dobre a predbežné vyšetrenia naznačovali, že i chlapci sú zdraví, predsa len nechceli lekári nechať nič na náhodu a do pôrodu som väčšinu času strávila v nemocnici. Domov som chodila iba na týždeň raz do mesiaca, aby na mňa nezabudli,“ usmieva sa šťastná mamička.
Od novembra už však ostala natrvalo v nemocnici a čakala na termín pôrodu, ktorý lekári najskôr naplánovali na 13. decembra 2004. Keďže však nebolo nutné pôrod vyvolávať, lekári stanovili nový termín na 20. decembra dopoludnia. Celý tím pôrodníkov a asistentiek si však musel v ten deň privstať, pretože chlapci sa rozhodli prísť na svet o niečo skôr. A tak sa o 3.21 hodine ako prvý svetu predstavil Richard, o tri minúty neskôr Šimon a o ďalších šesť minút aj Ondrej.
„Richard dostal meno po otcovi, Šimonko po prastarom otcovi a Ondrejko je vysnené meno,“ prezradila nám pani Silvia. „Richard po pôrode vážil 1750 gramov a meral 43 centimetrov, Šimon 1 600 gramov a 41 centimetrov a Ondrej, hoci bol posledný, bol najväčší. Vážil 1950 gramov a meral 45 centimetrov. Dnes už riadne podrástli i pribrali na váhe. Richard váži 3 880 gramov, Šimon 3470 gramov a Ondrej, hoci bol najťažší, 3445 gramov, pretože bol chvíľu choručký,“ dodáva pani Silvia.
Lekári boli po pôrode veľmi spokojní so zdravotným stavom chlapcov, no kým nepribrali na váhe, nechceli ich z nemocnice pustiť domov. Napokon však prišiel deň „D“ (8. február) a nová päťčlenná rodina sa po prvý raz tešila z domáceho pohodlia.
„Lekári nás nechceli pustiť domov skôr aj preto, že je obdobie chrípok a chlapci by mohli ochorieť. Dokonca náš detský lekár príde radšej k nám na návštevu, len aby sme nemuseli chodiť medzi ľudí. Ani návštevy zatiaľ neprijímame, vy ste výnimka. Rodina to chápe, ale už je netrpezlivá, kedy konečne chlapcov uvidí. Už sa nevieme dočkať, kedy pôjdeme na prvú prechádzku aspoň do záhrady. Závisí to však od počasia. Aj na mestskom úrade nám povedali, aby sme si termín slávnostného uvítania chlapcov do života stanovili sami.“
Chlapci sú už mesiac doma. „Problémy“ rodičom dokáže spraviť aj jedno dieťa, nieto ešte tri. Preto sme boli zvedaví aj za našich čitateľov, ako ten nápor mladá rodina zvláda.
„Kým sme boli v nemocnici, navykli sme si na určitý režim dňa. Od šiestej hodiny do polnoci sme mali trojhodinový cyklus - každé tri hodiny jesť a dve a pol hodiny spánok. Od polnoci do šiestej sa spalo. Keď sme prišli domov, vydržalo to len prvú noc. Dnes už tento režim striktne nedodržiavame, ale vďaka nemu sa to dalo zvládnuť. Navyše, v nemocnici mi ochotne pomáhali zdravotné sestry a doma mi veľmi pomáhajú rodičia. Bez nich by som to určite nezvládla.“
Majkútovci v súčasnosti bývajú u Silviiných rodičov. V poschodovom rodinnom dome však už mesiac vládnu ženy, hoci v ňom býva päť chlapov. „Kým je okolo detí ešte veľa starostí, chlapi spávajú osamote a my s dcérou v spálni,“ prezrádza stará mama Mária Surová. „Zať je síce počas dňa v práci, ale keď príde domov, starostlivosť o synov ho neminie. Iba v noci mu dáme pokoj, aby sa vyspal,“ s úsmevom hovorí pani Mária a dodáva, že ak je treba, zaťa neminie ani ponocovanie s „neposlušným“ synom. „Stáva sa, že dvaja pekne spia a tretí plače. Aby nebudil ostatných, presťahujeme ho k otcovi do vedľajšej izby. A aby mu nebolo ľúto, navštívi ho každý zo synov.“
Pýchu na statných vnukov je vidieť aj na očiach starého otca Marcela Surového. „Hoci sme s manželkou vychovali štyri deti, pre pracovné povinnosti som si ich rané detstvo veľmi neužil. Aspoň teraz sa snažím pomáhať a verte, som veľmi šťastný, ak sú potrebné ruky aj tretieho člena rodiny.“
V prítomnosti troch krásnych chlapcov sme pobudli takmer hodinu a vôbec im neprekážalo, že musia pózovať ako mediálne hviezdy. Keď však prišiel čas na jedlo, aj sláva musela ustúpiť a my sme sa s mladými Seničanmi rozlúčili. „Aj touto cestou by som sa rada poďakovala primárovi gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Skalickej nemocnice Vladimírovi Kvaltínovi, ošetrujúcemu lekárovi Róbertovi Čerňákovi, primárovi detského a novorodeneckého oddelenia nemocnice Petrovi Košíkovi i celému zdravotníckemu personálu oboch oddelení za starostlivosť a opateru, o akú sa nám počas nášho pobytu v nemocnici postarali,“ dodáva na záver Silvia Majkútová a naša redakcia sa k poďakovaniu taktiež pripája.
Gabo Kopúnek
