argity Benkovej, v ktorej nám vytkla niektoré časti textu a priblížila zvyky i históriu obce. Spomínanou notickou sme nechceli nikoho uraziť, a ak sa tak stalo, ospravedlňujeme sa. Zaujímavé časti listu zverejňujeme.
„Reportážou o fašiangových zvykoch v Borskom Mikuláši, ste, dúfam z neznalosti a nie zo zlomyseľnosti, pohli žlčou takmer každého Búrana. Informácie Vami udávané, sú irelevantné a nezakladajú sa na skutočnosti. V prvom rade, na Búroch chodili vždy ‘šablári’ a nie Turci, a už vonkoncom nie je tento zvyk založený na zbíjaní!
Ak by ste mali snahu poznať dejiny Borského Mikuláša, určite by ste narazili na informáciu, že strážne kmene Burov, spomína vo svojich zápisoch už historik rímskeho cisára - Marca Aurélia, Tacitus. Teda, strážne kmene Burov boli na tomto území už celé storočia pred nájazdmi Turkov či Tatárov. Vaša snaha o vytvorenie väzby vzniku fašiangových zvykov na nájazdy Turkov, je v prípade Borského Mikuláša scestná. Dokonca aj básnik Ján Hollý v epose Svatopluk, doslova spomína kmene Burov, a hovorí: „Buri vždy ozbrojení choďá, a na končiny stríhnú“.
Ján Hollý zdôrazňuje práve pohraničnú strážnu funkciu, ktorú kmene Burov plnili. Symbolika fašiangových zvykov v Borskom Mikuláši teda nepramení v zbíjaní a rabovaní, ale práve v opačnom význame - obrannom. Hlavnú skupinu ‘šablárov’, vždy tvorili mládenci - regrúti. Zbieranie poživne na celý strážny rok, pre novú strážnu skupinu, symbolizujú práve dary občanov - šišky, slanina, a teraz i nejaký peniaz.
Vaše podanie fašiangových zvykov Borského Mikuláša je veľmi urážajúce. Zvyk, ktorého jadro pretrváva v živote Búranov celé storočia, hanobíte a urážate slovami o „zbíjaní pouličných gangov“. Verte, váš článok o fašiangovom „zbíjaní pouličných gangoch v kroji“ nevážiacich si starých ľudí v domove dôchodcov, dokonale „napení“ búranskú krv, pretože fašiangy sú pomyselným „štátnym“ sviatkom Búrov. Pre všetky kategórie občanov Borského Mikuláša, majú fašiangy osobitú vôňu a čaro. Tancovanie „šablového“ tanca s hudbou, či „anjelských šablí“, začiernenie tváre od slaninárov, vytancovanie sa mladých dievčat, žien i starých babiek na ulici so „šablármi“, patrí ku koloritu Búrov tak neodlučne, ako kopec Márie Magdalény k Búrom.
Spomienka na fašiangy svojej mladosti, hrdosť na vlastné vnúča ‘šablára’, vie veľmi blahodárne pôsobiť na babky a dedov z Búrú, i tých ktorí sú v domove dôchodcov. A, že chlapi vydvihnutí nad hlavy šablárov, dostávajú na zadok feruľou od richtára ‘šablárov’ za patričného hudobného sprievodu? Dostať feruľou na zadok, je česť pre každého domáceho pána, pretože výplata feruľou má udržať „iskru plodnosti“ orgánov celej panvy. A na záver, nedá mi nepripomenúť, že napríklad v 50-tych rokoch práve z príspevku šablárov, bol kompletne postavený organ v kostole sv. Mikuláša. Zvyk, slávenie ktorého začína slávnostnou svätou omšou, ani nemôže byť ‘zbíjaním’.“
Použité fotografie súvisia s návštevou ‘šablárov’ vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštem.
