Čo by som na Slovensku zmenila

Trnave. Jednou z najlepších i vyhodnotených prác bola aj úvaha študentky štvrtého ročníka Obchodnej akadémie v Senici Bohdany Ondráškovej, ktorú vám teraz prinášame.
„Niekedy sa zastavím v kolobehu každodenných udalostí a poobzerám sa okolo seba. Slovenská republika je krajina, v ktorej žijem, a teda krajina, ktorú poznám najlepšie zo všetkých, ktorá ma ovplyvňuje a ja ovplyvňujem ju, lebo som jej súčasťou.
Je mi táto krajina kvalitným zázemím, dokáže uspokojovať moje ľudské potreby (či už primárne alebo osobnostné), dáva mi možnosť sa realizovať a rozhodovať bez obmedzení? Namiesto odpovedí na tieto otázky prichádza vždy vlna pochybností a plno neistých myšlienok.
Premýšľam najmä o ľuďoch, pretože povedzme si otvorene, jedine národ tvorí štát, jeho skutočnú hodnotu, rozvíja ho či degeneruje, vytvára jeho silné stránky i problémy.
Čo by som na Slovensku teda zmenila? Napr., takpovediac, “bezohľadnú” výstavbu v mestách - snažíme sa čo najväčšmi rozšíriť siete obchodov, rozmnožiť služby. Mestá sú plné farebných budov prenajímajúcich svoje priestory obchodom či kanceláriám, väčšinou je doslova “jedna na druhej”. Nemám nič proti zveľaďovaniu nákupných stredísk či modernizácii miest (až na občasnú vzhľadovú architektonickú neprecíznosť), nech to však nie je na úkor historických a pamätných stavieb či umeleckých objektov. Viem, že rekonštrukcie sú možno finančne aj inak veľmi náročné, uvedomme si ale, aké majú pamiatky národný (a tým aj štátny) význam. To, čo už vyspelé krajiny dávno vedia, my si stále neuvedomujeme - že charakter národa a jeho dôležitosť neurčíme tým moderným, čo máme so všetkými ostatnými rovnaké, ale práve históriou, ktorú si treba nesmierne vážiť. Bez dejín by sme nikdy neboli tam, kde sme dnes.
Čo mi ďalej prekáža? To, že v poslednej dobe robíme dramaticky chybné politické kroky v oblasti školstva (alebo zatiaľ ich náznaky) a vyzerá to tak, že úroveň nášho vzdelania už nebude synonymom kvality a spravodlivosti. Naozaj je adekvátny výraz, že školstvo príliš “obmedzuje” štátny rozpočet? Keby aj tomu tak naozaj bolo, vzdelanie je predsa budúcnosťou národa, tak prečo ho okliešťovať nezmyselnými zákonmi? Materské školy sa rušia, namiesto toho, aby im boli dodávané nové prostriedky pre rozvoj myslenia i praktických zručností detí už v ranom veku. Stredoškoláci si pri výbere mohli voliť z púhych niekoľkých variantov typov škôl. Ďalej namiesto toho, aby nastala ich väčšia špecializácia, ktorá by viedla k bezzmätkovosti v budúcich pracovných pozíciách a “odbornejšej” novej generácii, sa tieto školy zlučujú a ich úroveň tým klesá. Čo sa týka ich vybavenia, je postačujúce až veľmi dobré, no opäť to neplatí pre každú školu.
Nová maturita naozaj môže splniť svoj účel a viesť k zobjektívneniu hodnotenia, no je férové, že sa neustále menia vyhlášky o nej a my sa v štvrtom ročníku dozvedáme, že sme mali na literatúre preberať posledné tri roky učivo o iných autoroch a budeme maturovať z vedomostí o nich? Že maturitné okruhy vypracovávajú profesorky biling-válnych gymnázii, v ktorých sa slovenčina vyučuje šesťkrát týždenne a tieto okruhy budú platné i pre študentov učilísť? A že testy z cudzieho jazyka nezodpovedajú stredoškolského učivu? Všetci veríme, že vláda predsa len vie, čo robí a že vyhlášky už sa minimálne do nasledujúcich maturitných skúšok meniť nebudú.
A vysokoškolské štúdium? Jeho spoplatnenie sa mi zdá neadekvátne pri zohľadnení všetkých odvodov, poplatkov a dane a najmä toho, že bežný študent (i pri dennom štúdiu) okrem daňového bonusu rodičom nedostáva od štátu ani korunu. Tak z čoho, preboha, platiť štúdium bez pôžičiek a úverov? Ďalším nedostatkom sú platy učiteľov, sú o vyše tretinu nižšie ako v krajinách s podobnou hospodárskou úrovňou ako je naša. A aká je potom ich pracovná motivácia, keď z príjmu ledva uhradia výdavky vlastných študujúcich detí?
Iné odvetvia na tom nie sú oveľa lepšie. Ne/etickosť prístupu štátu k zdravotníctvu ma niekedy udivuje. Staré známe “za peniaze si zdravie nekúpiš” dnes predstavuje polemiku. Výstižnejšie by bolo "bez peňazí nevyzdravieš”. Rôzne reklamné kampane preberané najmä zo zahraničia nás nabádajú na periodické preventívne prehliadky každého druhu, no je to obchodná záležitosť. Od vstupu do nemocnice nás sprevádzajú poplatky a nekonečné hodiny čakania. A korupcia? Dávno sme ju morálne odsúdili, ale je to tak aj prakticky? Tiež ma zaráža, že v niektorých zdravotníckych zariadeniach by bez zdravotného preukazu neošetrili ani akútny prípad.
Tieto skutočnosti, týkajúce sa jednotlivých vládnych rezortov, sme ako študenti do dovŕšenia osemnásteho roku života ovplyvňovať vlastne nemohli. Na čo však vplývame od malička, je vlastné životné prostredie. A čo ma nesmierne irituje ako nadšenú obdivovateľku našich prírodných a kultúrnych krás, je prístup Slovákov k nim. Pár kilometrov od Bratislavy nás prekvapia malebné a precízne čisté ulice rakúskych dedín (z nášho pohľadu skôr mestečiek), ktoré sú oproti našim ako z iného sveta. A pritom udržiavanie čistoty v mestách a ochrana prírody je (mala by byť) niečo celkom prosté a prirodzené, ide predsa o náš dobrý pocit zo životného prostredia, ktorý má nemalý dopad na naše celkové šťastie. Neviem, či je dôvodom naša hlúposť alebo ľahostajnosť, alebo oboje je odsúdeniahodné.
Na Slovákoch ako národe by som však v prvom rade zmenila absenciu národnej hrdosti, z ktorej vlastne vyplývajú všetky ostatné problémy ľudského prístupu. Hanbíme sa, napríklad, za to, čo vieme, alebo si myslíme, že nevieme. V zahraničí robíme upatovačov a čašníčky, lebo pokorne súhlasíme, keď nám tam dávajú najavo, že sme niečo menej. Pritom úroveň nášho vzdelania je často oveľa lepšia ako ich. Doma nám naša konzumná spoločnosť mnohokrát zabraňuje vytvárať niečo nové, takže stále len nekriticky prijímame, čo je takisto len dôsledok strachu. Sme závistliví, negatívne zameraní a chamtiví v prípade, keď sa niečo dá získať lacnejšie a lepšie a je nám pritom jedno, že to vlastne nepotrebujeme. Ak je to stále následok už dávno minulého zriadenia nášho štátu, mali by sme konečne svoje myslenie “otočiť”. Socialistický národ totiž v kapitalistickej spoločnosti neprežije.
Poslednou vecou, ktorú by som najradšej radikálne zmenila hneď v zajtrajšie ráno, je prístup k ženám na Slovensku. Stále sa držíme zvyklostí a zaužívaných prvkov, ktoré sú už dávno nefunkčné. Veľmi negatívne pocity vo mne vyvolávajú poslanci istej náboženskej politickej strany, ktorí oponujú myšlienke zrovnoprávniť ženy zákonom tým, že “ak budú kvóty i pre holohlavých ľudí, návrh podporia”. Myslím, že pri tejto myšlienke sa každý už len usmeje, lebo si predstaví, ako sa daný poslanec ironicky ohradzuje na nejakú menšinu holohlavých ľudí a tým reaguje na návrh zákona o zrovnoprávnení polovice spoločnosti. Neuznávam príliš pozitívnu diskrimináciu, ale je jediným možným východiskom (ak vôbec východiskom), keďže v hlavách máme neustále predsudky neúmerné našej dynamicky demokratizujúcej sa spoločnosti. Všetko sa začína púhymi pojmami ako “vydať sa” (komu?, čomu?, akú vec to vydávajú?, odkiaľ?, kto ju vydáva?, prečo?) až po diskrimináciu v pracovnom pomere či politike.
Naše Slovensko má mnoho nedostatkov, no tvoríme si ich sami. Nemali by sme zabúdať snažiť sa predvídať dôsledky všetkých našich činov, no zároveň zohľadňovať príčiny pri nám už známych dôsledkoch. A hlavne nestrácajme to základné ľudské: myslenie a cítenie!“
Budúca študentka žurnalistiky Bohdana Ondrášková, ale aj ostatní vyhodnotení študenti, boli poslancom Viktorom Bérešom pozvaní na zasadanie NR SR, kde sa budú môcť aj zúčastniť živého hlasovania. Aj o tejto ich skúsenosti vám prinesieme informáciu v budúcich číslach našich novín.
Jozef Komorný