natom prostredí medzi Lakšárskou Novou Vsou a rekreačnou oblasťou Tomky sa pri chatovej osade Horné Valy rozprestiera národná prírodná rezervácia Červený rybník, súčasť Chránenej krajinnej oblasti Záhorie. Tvorí ju močaristá zníženina so slatinným rašeliniskom. Piesok je v tejto lokalite silne obohatený železom, ktorý dodáva vodám aj okolie rezervácie typické červené zafarbenie. Okrem vzácnych rastlín a živočíchov však svoje stopy zanecháva v Červenom rybníku aj človek. Nie vždy zodpovedný, často hlúpy a veľmi často arogantne sebecký, bez ohľadu na vzdelanie, tituly a výšku platu.
„Červený rybník je rezervácia s piatym stupňom ochrany," hovorí jeden z troch oficiálnych strážcov prírody v okrese Senica Viliam Selko, učiteľ na penzii a horlivý dobrovoľný ochranca prírody z Lakšárskej Novej Vsi. „Po uplatnení nového zákona o ochrane prírody číslo 287 z roku 1994 sme mali hodne starostí s členmi Poľovného združenia Kobylárka, ktorí majú chatu neďaleko Červeného rybníka. Voľakedy mohli stavať krmelce, posedy a poľovať aj na území rezervácie. Nový zákon im to zakázal. Spočiatku nevedeli obmedzenie prehltnúť. Pritom sme boli dobrí kamaráti, a takí sme aj zostali. Ale právo prírody som musel napriek priateľstvu rozhodne obrániť. Po čase však pochopili. Dnes sa aj sami obzerajú po ničiteľoch prírodných vzácností. Horšie je to s chalupármi z Dolných a Horných Valov, ale tiež náhodnými turistami a návštevníkmi rezervácie. Najmä v čase hríbovej sezóny sa nevedia zmestiť do kože. Hoci im zákon zakazuje zber akýchkoľvek plodín, rastlín, kvetov, všetkého živého, chcú si práve z Červeného rybníka odniesť plné koše dubákov. Do rezervácie vchádzajú autami, vodia psov, venčia ich tam. Ľudia často nepoznajú zákon, neovládajú ani základné značky, vymedzujúce územie rezervácie. Vstup do rezervácie okrem tabúľ označujú dva široké červené pruhy na kmeňoch stromov, výstup z rezervácie jeden pruh. Pi nedávnej exkurzii gymnazistov zo Senice som sa jedného spýtal, či vie, čo tie pruhy znamenajú. „Tak si lesníci označili stromy určené na vyrúbanie," odpovedal mi. Chalupári sú však už dnes poučení a snažia sa dodržiavať pravidlá. Ale občas sa stane aj niečo veľmi zlé."
Odjakživa boli živými klenotmi Červeného rybníka kvety bielych lekien, husto zdobiacich tmavú hladinu. V posledných dvoch rokoch ich chalupári, ale aj ďalší návštevníci, úplne vykynožili. Do jediného. „Chodili na ne s vidlami. Vytrhávali ich z bahna aj s hrubými plazivými koreniacimi odnožami a odnášali k chalupe alebo domov, do vlastných záhradných jazierok. Dnes nekvitne na hladine Červeného rybníka ani jediné lekno. S veľkými obavami čakáme, či sa zobudia niekde v bahne spiace očká na zabudnutých odnožiach. Ak nie, budeme musieť urobiť opatrenia a znova ich vysadiť," konštatuje Viliam Selko. Iní mudrci si zasa do chránených vôd nasadili chovy vlastných kaprov. Keď strážca prírody nachytal podnikavcov, ako ich prikrmujú, robili sa sprostí. Čudovali sa, že cudzorodé živočíchy, teda aj kapry, do jazera, kde sú po stáročia udomácnené iba liene, naozaj nepatria. Šlo pritom o inžinierov, ľudí s titulmi. Zaplávali si tam aj prinesené amury, ktoré narobili v chránených vodách doslova paseku. Kým ich ochranári nevychytali spolu s kaprami.
„Strážcov prírody z poverenia štátnych orgánov, robíme dobrovoľne. Napriek tomu, že nám zákon prisudzuje množstvo právomocí, medzi nimi aj možnosť zadržania a predvedenia podozrivej osoby, nosenia osobnej strelnej zbrane, udeľovania pokút až do výšky 500 korún, a mnohé ďalšie, nemôžeme ich v praxi využívať. Nie je to legislatívne doriešené. Veľkou pomocou sú však spoločné zásahy a hliadky s políciou, ktoré sú veľmi účinné. Inak povedané, s právomocami môžeme len strašiť, alebo volať políciu. Akýsi milovníci nedali pokoj nielen prírode, ale ani úprimnej piete, spomienke. Na brehu Červeného rybníka, neďaleko poľovníckej chaty ktosi pochoval v roku 1958 svojho obľúbeného psa Bročka. Postavil mu pomníček. Postupne pribúdali ďalšie hrobčeky zvierat. Naposledy aj s krížikom. Bročkov pomníček je hlboko vsadený do zeme. Tomu sa nestalo nič. Krížik však niekto vytrhol a zahodil nevedno kde. Asi mu vadilo, že aj obyčajná psia duša dostala k večnej púti symbolický kríž," dodáva so smútkom Viliam Selko.
Ondrej KOLLÁR
