Pozitívnym výsledkom prestavby domova je, že deti sú oveľa pokojnejšie
j osud a život s Detským domovom v Holíči, ktorý postavili v minulom storočí, v roku 1947. Jeho prvými obyvateľmi boli vojnové siroty a domov vtedy aj volali sirotincom. Odvtedy pretieklo veľa vody riekami Záhoria a v domove nachádzali opateru a starostlivosť ďalšie a ďalšie deti. Nie však už siroty, ktorých II. svetová vojna pripravila o rodičov, ale deti, o ktoré sa žijúci rodičia nedokázali, či nemohli postarať. Ako nám povedala súčasná riaditeľka DD v Holíči Mgr. Kvetoslava Juráková, aj dnes sú v domove deti žijúcich rodičov vo výraznej prevahe. „Treba to brať reálne, nie všetci dokážeme byť rodičmi so všetkým, čo k tomu patrí, hoci na druhej strane je vždy lepšie, ak dieťa vyrastá v rodine. Preto sa aj detské domovy vydávajú dnes na novú cestu transformácie, ktorej výsledkom bude zabezpečiť deťom prostredie, ale aj výchovu, čo najviac sa približujúcu podmienkam v klasickej rodine,“ hovorí Kvetoslava Juráková.
Holíčsky Detský domov začal nový systém rodinnej výchovy uplatňovať v roku 2000. Ako vlastne vyzerá domov rodinného typu? Postupne zabezpečiť, aby deti v menších skupinách, v Holíči ich budú mať päť, na vlastnej koži zažili, čo to znamená podieľať sa na rodinnom spôsobe života. Dieťa v rodine chodí nakupovať, pomáha upratovať, niečo si v kuchyni vie i pripraviť po zub, je v úzkom kontakte s dospelými členmi rodiny. Klasický detský domov takúto blízkosť neumožňuje a ani sa v ňom deti veľa nenaučia pre skutočný život. Nevedia, čo sú to peniaze, neuvedomujú si, že treba veci šetriť, nevedia si predstaviť, že rodina musí zvažovať, čo kedy a komu kúpiť. V Holíči
experimentálne vytvorili prvú skupinu s jedenástimi deťmi v spomínanom roku 2000. O deti v skupine sa starajú traja vychovávatelia a gazdinka. Vo víkendové dni si deti s jej pomocou sami varia, vo všedné dni iba večere, inak sa stravujú v spoločnej jedálni. Deti sa večer učia v izbách, nie ako predtým v spoločnej učebni, vychovávateľ má na ne viac času, je s nimi prakticky stále, je v ich blízkosti aj po celú noc, a vzťahy medzi ním a deťmi sú oveľa lepšie. „Naši vychovávatelia si pochvaľujú, že v tejto skupine je fantastická robota, a čo je veľmi prínosné, deti sú oveľa pokojnejšie, zdá sa, že postupne odpadajú problémy s hyperaktivitou, ktorá je pri klasickom internátnom spôsobe výchovy prítomná vo väčšej miere. Deti majú, domnievam sa, dobrý pocit z toho, že si vo vlastnej takmer rodine žijú svoj vlastný život a dospelí im v tom iba pomáhajú a učia ich. Jednoducho sú to osobnosti, ktorým treba dať priestor. V internáte sa to nedá, v domove rodinného typu, áno,“ vysvetľuje riaditeľka Kvetoslava Juráková.
Prestavba domova sa deje aj navonok. Aby deti mohli žiť v menších komunitách, treba priestory aj stavebne upraviť. Každá zo skupín bude mať okrem spální pre deti a vychovávateľa aj vlastnú kuchynku, osobitný vchod a vlastné sociálne zariadenia. Tak, ako to máme doma v rodinách.
V holíčskom domove sa prestavuje na dvoch frontoch: búra sa staré a buduje nové. Niečo urobia stavbári, ale to dôležitejšie musí vykonať personál domova.
Odstrániť bariéry a nános minulosti a deťom poskytnúť nie ilúziu, ale skutočný domov. Taký, kde nie je všetko na tanieri a hneď, ale kde sa žije s láskou a s pochopením. V Holíči už vykročili na správnu cestu a darí sa im.
Judita Púčeková