Červeného kríža v Senici vyvíja množstvo aktivít pre uľahčenie života dôchodcom, zdravotne postihnutým i sociálne slabým občanom. Pri 200 tisícovej položke za vykurovanie, predstavuje jeho ročná dotácia zo štátneho rozpočtu necelých 300 tisíc Sk.
„Stále zápasíme o finančné prežitie. Neprebieha transformácia sociálnej sféry, ktorá by mohla zabezpečiť Červenému krížu príjem a dotácie zďaleka nepokrývajú naše aktivity. Vo vyspelej Európe Červený kríž zohráva oveľa dôležitejšiu úlohu, spravuje 60 percent sociálnych zariadení. Aby sme my získali potrebných 5 miliónov a mohli plniť naše úlohy, musíme vykonávať množstvo úkonov,“ hovorí riaditeľka ÚS SČK v Senici Veronika Kopúnková. Podľa jej poznatkov, SČK je postavený do tvrdej konkurencie napríklad v oblasti školenia frekventantov v autoškolách, prostredníctvom ktorého by si bol schopný vyrobiť potrebné prostriedky bez toho, aby zaťažoval svojimi potrebami štát. Výučba poskytovania prvej pomoci bola v minulosti doménou SČK. Vtedy platilo, že každý zdravotník, ktorý chcel vykonávať školenie v autoškole, pokiaľ nemal špecializáciu pre poskytovanie prvej pomoci, musel v kurze SČK, ktorý mu poskytol potrebnú literatúru, pomôcky a bol s ním v neustálom kontakte, získať kvalifikáciu školiteľa. Dnes, s odôvodnením, že SČK nemôže mať na školenie monopol, vznikajú rôzne školiace agentúry, prípadne autoškoly svojich frekventantov školia vlastnými lektormi - zdravotníkmi, bez ohľadu na ich špecializáciu.
„V autoškolách v našom regióne sa ročne vyškolí 7000 vodičov. To sú obrovské peniaze a autoškoly bojujú o to, aby ich nemuseli našim lektorom dať. My im nemôžeme dokázať, že školenie nevykonávajú, resp. vykonávajú ho kvalifikovane, previerky na cestách však ukazujú, že vodiči sa poskytovaniu prvej pomoci v autoškole dostatočne nenaučia,“ tvrdí Veronika Kopúnková. Podotýka, že získaním licencie a preukázaním, že vlastnia resuscitačný model, učinia autoškoly zákonu zadosť. Štátnu správu kvalita výučby nezaujíma. Takéto vzdelávanie vykonával SČK už po svojom vzniku, za prvej republiky. Oprávňujú ho k tomu aj ženevské dohovory, ktorých prvá konvencia hovorí o ochrane civilných obetí, ktorá spočíva aj v tom, aby človek vedel, ako má pomôcť.
Obdobná je situácia súčasných opatrovateliek a ošetrovateliek. SČK pre ne organizoval 192-hodinový rekvalifikačný kurz. Sociálne zariadenia prestali tento kurz uznávať a pritom štátna opatrovateľská služba zamestnáva ako opatrovateľky ženy bez akéhokoľvek zdravotníckeho vzdelania. Pritom kvalifikovaná opatrovateľka vie nielen vykonať potrebné úkony, ale aj poradiť. „Nechápem, prečo si pri transformácii týchto sfér vyberá Slovensko modely zo vzdialených severských krajín. Skúsenosti treba čerpať predovšetkým so susedných krajín, Rakúska a Nemecka, čo je dané geograficky i historicky.
Po roku 1989 sú problémy aj s odberom krvi. Kým všade vo svete odberové centrá patria Červenému krížu, u nás nábor k darcovstvu vykonáva SČK a odberové a spracovateľské centrá vlastní štát. „Po vzore Červeného kríža v Nemecku, kde v určenom termíne odoberajú krv od rána do večera, robíme odberové dni aj my. Lenže naše transfúzne stanice odoberajú krv iba do obeda, aby ju stihli do pol štvrtej, keď im končí pracovný čas, spracovať. Podľa filozofie transformácie vykonávanej štátom, sa z darcovstva humanitné cítenie vytráca, krv sa stáva tovarom. Doplácajú na to ľudia, ktorí krv potrebujú a čoraz častejšie sa stretajú s požiadavkou, aby si, ak chcú byť napríklad operovaní, ju zabezpečili sami. Už vo viacerých prípadoch sme organizovali pre našich občanov hromadný odber krvi pre určenú nemocnicu,“ opisuje skúsenosti Veronika Kopúnková.
Zdôrazňuje, že prostriedky, ktoré červenokrížiari v Senici dostanú, nepokryjú ani odmeňovanie darcov, takže sú nútení získavať na tento účel sponzorské príspevky. Ani oceňovanie mnohonásobných darcov, ktoré územný spolok tradične robí v Ženeve a neraz ním plní celoživotný darcovský sen, by sa nezaobišlo bez finančnej podpory zamestnávateľov darcov, obecných a mestských úradov.
„Krv sa dá odobrať do vakov hocikde. Odberový objekt treba iba na špeciálne odbery. Napriek tomu my, pracovníci SČK, momentálne vystupujeme ako bezplatní díleri. Pre transfúzne stanice práca s darcami končí, keď niekto natrčí ruku, odoberú mu krv a ide preč. S nami darca žije a spolupracuje na inej báze. Ak daruje život iným, a potom je v ohrození, čaká pomoc od nás. Na transfúzke ju nedostane. Preto by sa mali aj do tejto oblasti vniesť iné, jasnejšie finančné pravidlá. Červený kríž je hnutie bez hraníc, k tomu vedieme aj našich darcov. Spoločne nám ide o záchranu ľudského života, nuž a v tejto oblasti mne osobne biznis nesedí,“ tvrdí so svojimi 18-ročnými skúsenosťami riaditeľka V. Kopúnková a dodáva: „Veľa ľudí sa na nás obracia so žiadosťou o pomoc. Ak by sme mali dostatok prostriedkov, mohli by sme byť lepšie pripravení na katastrofy, viesť rozvojové programy, o ktorých sa v súčasnosti ťažko dá hovoriť. Zatiaľ zápasíme, aby sme zaplatili kúrenie a ďalšie prevádzkové náklady. SČK je inštitúcia, ktorá svojou štruktúrou pokrýva celé Slovensko. Má veľký ľudský potenciál, tisíce dobrovoľníkov a štát by prostredníctvom vytvorenia vhodnej legislatívy pre jeho činnosť veľa získal.“
Janka Pekarovičová
