jský úrad v Trnave, vykrýva naše štandardné potreby, za nadštandard ďakujeme naším solventnejším sponzorom, priateľom a rodičom niektorých klientiek,“ tvrdí v čase, označovanom ako „ťažká doba“ riaditeľka Domova sociálnych služieb pre deti a dospelých v Rohove, kaštieľa pre deti, ako stojí na bráne, Mgr. Monika Knezovičová.
„Moni“, tak ju oslovujú mnohé zo 120 dievčat od 6 do 48 rokov, sa dostala do Rohova trocha z trucu, po desiatich rokoch práce v Bratislave. Keď sa spamätala a chcela zaspätkovať, už sa nedalo. Privykla. Dnes pozná „rodokmeň“ každej jednej chovanice z ôsmich oddelení, ktorých chod zabezpečuje 60-členný personál, až na troch chlapov - údržbárov výlučne ženských. Ešte aj ten koník, využívaný na hippoterapiu, je kobylka!
Dve tretiny dievčat v kaštieli s krásnym parkom je inkontinentných, takmer imobilných, všetky s diagnózou mentálne postihnutie. A preto, že priamu ošetrovateľskú starostlivosť vykonáva vlastne iba čosi okolo tridsiatky obdivuhodných žien, ostatné majú na starosti kuchyňu, práčovňu, údržbu, administratívne práce, je jasné, že riaditeľka nehovorí pravdu. Domovu sociálnych služieb chýba aspoň desať ošetrovateliek! Požiadavku na ne pracovníčky sociálneho odboru na krajskom úrade chápu, lebo, život za múrmi kaštieľa dôverne poznajú. Na Slovensku však momentálne nevystáva ani koruna a veľakrát by sa dali peniaze od daňovníkov aj rozumnejšie využiť.
Napriek tomu sa mentálne a fyzicky hendikepovaným deťom v Rohove býva dobre. Objekt kaštieľa, slúžiaci po roku 1956 na sociálne účely, od roku 1961 patrí týmto deťom. Vedenie domova ho v posledných rokoch prispôsobilo potrebám nepohyblivých a ťažko pohyblivých klientiek, lebo tých, čo sa voľne pohybujú a v rámci pracovnej terapie rady pomáhajú na oddeleniach, je menšina. Každé oddelenie je samostatnou komunitou, má svoju spálňu, obývačku, jedáleň s kuchynským kútom a sociálne zariadenie, spoločné sú kúpeľne s výrivkami, perličkovými a masážnymi vaňami od sponzorov, nevyhnutné pri rehabilitačnom procese, aj solárium, ktoré však klientky zatiaľ zo strachu odmietajú využívať. V kaštieli je to tak ako vo veľkom rodinnom dome. Všade čisto a kopa hračiek. Jedno sa dokončí, iné sa začne, tam sa maľuje, tam zasa vymieňa nábytok za nový... Všade pulzuje život, ktorý žijú deti na invalidných vozíkoch, také, čo prekonali detskú obrnu, i také, ktoré majú o chromozóm viac, či inak sa na nich príroda vyvŕšila.
„Boli sme zaradení do experimentálneho vzdelávania klientov ústavov mentálne postihnutých. Šesť dievčat chodí už šesť rokov do Špeciálnej základnej školy v Senici a majú individuálny vzdelávací program. Museli sme im vybaviť aj výnimku z veku pre povinnú školskú dochádzku. Vedia čítať, písať, samy chodia do školy. Žiaľ, obmedzením je, že táto škola nemá bezbariérové priestory, takže sme vytvorili ešte jednu triedu s individuálnym vzdelávacím programom tu v Rohove, takže pani učiteľka dochádza,“ spomína riaditeľka raritu medzi podobnými zariadeniami, že sa dajú vzdelávať aj deti, ktoré boli predtým klasifikované ako nevzdelávateľné. Do tejto triedy chodia aj dve vozíčkarky - piatačky. Jednou z nich je malá Dominika, dievčatko, postihnuté rázštepom chrbtice, s nefunkčnými nožičkami, ktoré absolvovalo sedem vyšetrení pre zdôvodnenie nároku na elektrický vozík, aby potom komisia Všeobecnej zdravotnej poisťovne argumentovala, že mu stačí vozík mechanický, lebo ručičky má zdravé...!(?) V Rohove sú aj ďalšie slečny, ktoré, chvalabohu, nie sú schopné pochopiť svoj ukrutný osud, ba sú svojím spôsobom vo svojom vymedzenom priestore dokonca šťastné. Absolútnou výnimkou je osem sebavedomých tanečníčok, ozdoba mnohých kultúrnych podujatí, o ktorých sme písali v minulom čísle našich novín.
Popri civilných ošetrovateľkách sa o chovanice starajú aj sestry Kongregácie Božského Vykupiteľa.
„Práca je tu ťažká, preto sa nám dosť strieda personál. Nie je to dobré pre deti. Keď príde nová ošetrovateľka - absolventka, na ktorú neraz staršie klientky nie sú zvyknuté, vedia s ňou riadne zatočiť. Patrične dajú najavo, že si nedajú rozkazovať od mladších...“ uznáva riaditeľka. „Ale v podstate máme šťastie na dobrý personál, šikovné ženy, berú to tu ako vlastnú domácnosť, dokonca kontrolujú jedna druhú. Vrchná sestra je dobrá aj v neverbálnej komunikácii. Stačí, keď príde k dieťaťu a hneď vie, či dostalo všetko, čo potrebuje. Preto aj učíme sestričky, že máme tri druhy kontroly - sebakontrolu, ktorú musia mať, aby si plnili svoje povinnosti, druhá kontrola sú nadriadení a tretia, tá najdôležitejšia, ktorá nie je podchytená v žiadnych smerniciach, je kontrola zo strany našich detí...“ dodáva Monika Knezovičová.
Janka Pekarovičová
