Sobotište - považujú za veľké šťastie i náhodu, aké ich mohlo postretnúť. Veď spomedzi tisícky listov, ktoré boli v závere minulého roka adresované Ježiškovi, vyžrebovali organizátori Vianočnej pošty 2002 práve žiakov druhej triedy ich základnej školy.
„Sme malou školou a o výpočtovej technike na škole doteraz deti mohli len snívať. No ich sen sa im práve splnil,“ povedal nám riaditeľ školy Mgr. Jozef Serdahely a dodal, že žiaci prvého stupňa sa zapájajú takmer do každej súťaže, ktorej propozície na školu poštári doručia.
Do Vianočnej pošty sa po prvý raz deti školy ako kolektív zapojili pred tromi rokmi. V prvom roku získali kindervajce, v druhom leporelá a v treťom vysnívaný počítač. Podobné želania napísali aj žiaci vyšších ročníkov, takže v škole presne nevedeli, ktorá trieda počítač vlastne získala. Až od nás sa dozvedeli, že to boli druháci. „Deti svoje vianočné želania napísali na veľký výkres. Pýtali si skromné i hodnotné dary, preto som ich vopred informovala, že nie každému sa jeho želanie splní,“ prezradila nám triedna učiteľka Anna Slezáková. Medzi želaniami ako playstation, kolobežka, sa na výkrese objavilo viackrát aj slovo počítač. Niektorí z druhákov ho už mali doma, niektorí o ňom len snívali. „Výkres sme vložili do obálky a spoločne zaniesli na poštu, kde deti pozorne sledovali, čo s ním poštárka urobí. Vôbec sme nerátali, že by sme získali nejakú hodnotnejšiu cenu. Keď nám to pán riaditeľ oznámil, deti hneď nepochopili význam jeho slov. Hoci počítač ešte v škole nemáme, už vopred sa naň veľmi tešíme. Nenecháme si ho len pre seba, bude k dispozícii všetkým žiakom školy“ dodala Anna Slezáková a deti svoju radosť ukázali aj pred fotoobjektívom.
„Takéto aktivitu sú vlastne integrovanou súčasťou vyučovacieho procesu a dôležité je, že ich pedagogický zbor nerobí pre peniaze, ale pre vlastné uspokojenie. Minulý rok naša žiačka zvíťazila v celoslovenskej súťaži olympiády v nemeckom jazyku a tento rok už úspešne absolvovala krajské kolo. Je to množstvo hodín, nie vyučovacích, na prípravu, a škola túto prácu pedagógov okrem slova Ďakujeme, nedokáže inak ohodnotiť, pretože je školstvo je zle financované. Ešte pred rokom 1989 boli školy živým organizmom, kde ruch ustal až vo večerných hodinách. Dnes máme ešte to šťastie, že starší pedagógovia robia naviac nepozerajúc na finančné ohodnotenie. To však nepotrvá dlho, pretože mladšia generácia učiteľov má iné starosti. Musí uživiť rodinu a preto po skončení vyučovania radšej robí podomových obchodníkov s drogériou, než mimoškolské aktivity. Základné školy tak umierajú,“ smutne skonštatoval riaditeľ školy.
Gabo Kopúnek
