Bratovražedné bývajú rodinné turnaje
balo mamke Márii a otcovi Štefanovi Šebestovcom z Letničia ešte päť synov, no aj tak šesť bratov v jednom mužstve nebýva často vídaným javom. V bráne bol Milan (47 rokov) a hráčsky dres obliekali Jozef (53), Štefan (51), Dušan (45), Ferdinand (43) a Pavol (41). Keďže bol medzi nimi 12-ročný rozdiel, tých spoločných zápasov zase až tak veľa nebolo, no podľa Dušana, takto hrali aspoň polovicu jednej sezóny. Samozrejme loptu naháňali od malička a všetci postupne prešli žiackym i dorasteneckým mužstvom Letničia.
Ako takmer všetky deti boli aj oni beťári. Aby ich mohol mať otec pod dohľadom, stal sa pre istotu hospodárom na futbalovom ihrisku v Letničí. Postupom času sa bratia rozchádzali „do sveta“. Štefan a Ferdinand hrávali v Skalici, kde Štefan aj trénoval, Dušan neskôr hral v Štefanove a na sklonku kariéry hral 1. Senickú ligu sálového futbalu za Flamengo Čáry a Tespos Senica. Len veľmi málo gólov mu chýbalo k vstupu do klubu ligových kanonierov, k čomu bolo treba nastrieľať 100 gólov súperovi. Najmladší Pavol hrával v Gbeloch a na záver svojej dlhej futbalovej kariéry sa vrátil do Letničia, kde hrá dodnes a ako najskúsenejšiemu hráčovi mu pridelili kapitánsku pásku.
V kultúrnom dome v Letničí bol však aj „ping-pongový“ stôl a bratia Šebestovci sa aj tu prejavili ako talenty. Keďže Letničie nehrávalo v žiadnej stolnotenisovej súťaži, bratia začali hrávať (až na Jozefa a Milana) v neďalekej Petrovej Vsi, neskôr aj v neďalekom Štefanove, kde šéfoval Ján Skala. Po jeho príchode do Holíča, do klubu Stavoimpex Holíč, všetci bratia postupne prišli za ním a aj farby Holíča obliekali naraz štyria bratia. Postupom času sa stolnotenisové cesty bratov rozišli. Štefan ostal v Holíči, Pavol a Ferdinand neskôr odišli do Petrovej Vsi, Dušan do Senice, kde však stolný tenis začal stagnovať. Ján Lazorčák s Dušanom Šebestom, ktorí zabezpečujú chod stolnotenisového oddielu, chceli tento úpadok zastaviť a rozhodli sa povolať bratov do Senice. Najskôr prišiel Pavol, po ňom Štefan a pred touto sezónou aj Ferdinand, za ktorého do Petrovej Vsi išiel na výmenu Roman Kopča. Do tretice sa všetci bratia stretli v drese jedného klubu. Že to úrovni stolného tenisu v Senici prospelo, je nesporné. Najlepším dôkazom toho je pohľad na tabuľku 4. ligy, kde boli Seničania po 4. kole na jej čele. S trojicou Šebestovcov hráva za A-mužstvo Peter Kapsa. Keď však pre povinnosti nemohol proti Majcichovu B nastúpiť hráč č. 1 Pavol, Ján Lazorčák siahol do B-mužstva pre štvrtého Šebestu - Dušana. Výsledkom bolo fantastické víťazstvo prvého s tretím 17:1. Úroveň stolného tenisu sa v Senici zdvihla a to majú ešte v zálohe Petra Ladislava, Aleša Lazorčáka, Tibora Daniša i ďalších, ktorí sa od bratov môžu všeličomu podučiť. Postup do vyššej súťaže by Byt Centrum Senica pristal, bude to však ešte veľmi ťažké. „Bratovražedné“ neľútostné bývajú vianočné rodinné turnaje, na ktorých si z bratov nikto nič nedaruje a neraz príde aj k ostrejším slovným výmenám. Po turnaji je však všetko v najlepšom poriadku. Dušan „objektívne“ urobil rodinný rebríček: 1. Pavol, 2. Ferdinand, 3. Štefan, 4. Dušan, 5. Jozef, 6. Milan. Poslední dvaja však stolný tenis súťažne nehrávajú. V posledných dvoch rokoch sa tieto turnaje neuskutočnili, no tohtoročné Vianoce 2003 je už naplánovaná obnovená premiéra. Ani stolným tenisom však aktivity bratov nekončia. Dušan Šebesta sa stal v Senici známy aj ako spoluorganizátor biliardových turnajov. Každoročne sa usporiadavajú veľkonočné, vianočné i kontrolné letné turnaje, ktoré si získavajú stále väčšiu popularitu. Hrá sa vždy o veľmi hodnotné ceny a na turnajoch štartovali už aj hráči z Nemecka a Maďarska. 1. ročník vyhral Ferdinand Šebesta. Z bratov sa tu najviac darí Dušanovi, až potom Pavlovi. Hoci sú Šebestovci už v „pokročilom“ veku, neraz za stolom popreháňajú aj oveľa mladších súperov. Ich vysoká športová výkonnosť dokazuje, že svoj šport robia s veľkou láskou a obetujú mu nemálo voľného času. My im prajeme, aby ich mladícky elán neopúšťal a ešte dlho nachádzali potešenie v tejto peknej hre a aby svojim priaznivcom prinášali vždy len potešenie.
Jozef Komorný
