Mladí Skaličania po prvý raz v reprezentačnom drese
na sebe hokejový dres s dvojkrížom na prsiach, dať prvý reprezentačný gól? Dnes už si na tieto otázky môžu zodpovedať aj ďalší dvaja slovenskí reprezentanti z hokejovej liahne skalického hokejového klubu HK 36 Skalica. Deviataci Martin Štepán a Ján Chocholáček zabsolvovali v týždni od pondelka 8. do soboty 13. decembra 2003 svoju reprezentačnú premiéru, a to nie hocijakú, obom sa darilo a svojimi výkonmi nesklamali. Dvadsaťdva (12 útočníkov, 8 obrancov + 2 brankári) pätnásťročných hokejistov Slovenska si na tri dni rozložilo svoj hokejový stan v Dubnici, aby sa pod vedením trénerskej dvojice Bielečko, Brtáň pripravili na svoj prvý turnaj v dresoch SR „15“. Po troch dňoch v Dubnici sa presunuli do Ostravy, kde ich čakal hokejový turnaj „Beskyd cup“, na jeho piatom ročníku nechýbali ani Skaličania. Útočník Martin Štepán a obranca Ján Chocholáček, ktorí v materskom klube hokejovo vyrastajú pod vedením trénerov Pavla Marka a Marcela Ondráša ako hráči 9. ŠHT, pričom majú za sebou prvé tréningy so skalickými dorastencami a Martin aj prvé dva extraligové zápasy v zeleno- bielom drese dorastencov. O tom, že byť reprezentantom je parádne a napĺňajú sa tak ich prvé hokejové sny, svedčia aj slová dvoch šikovných skalických hokejistov.
Vekovo starší Martin Štepán (18.3.1989) je útočníkom, dravý, ctižiadostivý bojovník, ktorý začínal v troch rokoch korčuľovať. Do ôsmej triedy ho trénoval dedo František Kazinota, ktorého rukami prešiel už nejeden skalický hokejový talent (Žigmund Pálffy, Peter Hamerlík, Tomáš Malec, Jozef Balej, Lukáš Komárek, Peter Kocák, Jaroslav Prošvic, Michal Ružička, René Jarolín ...). Martin už okúsil ako chutí dorastenecká extraliga, minulú sezónu ešte len ako trinásťročný dostal šancu v Senici a podľa neho mu to dalo určite veľa, lebo je to rýchlejšia logika pri hokeji a hlavne rýchlosť. „Hokejovým vzorom mi je Wayne Gretzky, taká legenda hokeja, ktorý hral dobre hokej. Pozeral som si ho na videu. Vzorom mi je aj Forsbergh, hrá momentálne veľmi dobre, páči sa mi ako si vie pokrývať puk a ako s tým vie jazdiť v tretine. Obľúbené číslo dresu je 26, ale hrávam s číslom 37. Hokejovým snom je hrať čo najdlhšie hokej a ostatné snáď dôjde samé, ale musím sa stále snažiť. Uvidím, či budem mať niekedy na NHL, ale chcel by som,“ prezradil o sebe Martin, ktorý sa tak ľahko nevzdáva a je známy svojou húževnatosťou, ktorú prikladá k veľkej miere hokejového talentu. A po prvej reprezentačnej akcii žiaril ako slniečko: „V Dubnici sme mali zraz v pondelok, hneď sme mali tréning a ubytovali sme sa. V utorok sme hrali prípravné stretnutie s dubnickými dorastencami, remizovali sme 3:3, neboli sme ešte zohratí, bolo to vidno. V stredu sme mali tréning a vo štvrtok ráno sme odcestovali do Ostravy na turnaj „Beskyd cup“, bol to už piaty ročník a zúčastnilo sa ho päť mužstiev (SR „15“, Rakúsko „15“, Poľsko „15“, výber severnej Moravy a výber Zlín – Olomouc), hral každý s každým. Každý zápas som dal gól, proti Poliakom v poslednom dva, som rád, že mi to vyšlo. Prvý zápas sme vyhrali nad Rakúskom 6:3. Dal som svoj premiérový gól v reprezentácii a bol som veľmi šťastný. Väčšinou som dal góly z dorážky. Najprv som hral v útoku so Slovanistami v tretej päťke, ale od druhého zápasu som už nastupoval s východniarmi v útoku. S tými chlapcami mi to sedelo, boli sme naša najsilnejšia päťka, dali sme najviac gólov a boli sme najproduktívnejší útok na turnaji. Druhý zápas bol najťažší, hrali sme rovnako ako v prvom na štyri päťky, ale výber severnej Moravy tesne vyhral 4:3. My sme dali vyrovnávajúci gól sekundu po klaksóne, ale to sa už neráta. So severnou Moravou sme prehrávali už 1:4, povedal som nášmu masérovi, že v hokeji je všetko možné a že by sme to ešte mohli otočiť. On len pokrútil hlavou, že pri toľkých šanciach, čo sme nedali a aj keby to bral optimisticky, neverí. Ale hneď na to sme dali na 2:4, potom na 3:4. Vyhrať sa nepodarilo a všetci sme pred ďalším zápasom boli riadne zdrtení. V hokeji je veľa prehier, ale tu som mal taký strašne nepríjemný, zlý pocit. Proti výberu Zlína a Olomouca sme zvíťazili 5:3. Češi sú dobrí korčuliari. V tomto výbere hral aj syn Rosťu Vlacha a dosť sa naňho hrou podobal, ako otec, má rozum, je rýchly. V štvrtom zápase som dal proti Poliakom dva góly, jeden pridal aj môj kamarát, spoluhráč zo Skalice i spolubývajúci, obranca Janko Chocholáček. Vyhrali sme 13:0, bol to jasný zápas a celkovo sme na turnaji obsadili druhé miesto. Mne sa veľmi páčilo, keď mi tréner hovoril „Záhorák“, keď zistil, že som zo Skalice, no sranda, hoci som rozprával po slovensky. Páčilo sa mi, ja som so sebou spokojný. S chlapcami z celej republiky sme sa zo začiatku skamarátievali, potom bola pohoda, fajn partia. Fyzicky som sa cítil v pohode a mojím želaním je byť tam (reprezentácia) aj na budúci rok. Tréneri nám povedali, že každý máme na sebe robiť, lebo ešte sa máme stále čo učiť. Mal som radosť z každého gólu takú, že som aj zabudol na puk, vziať si symbolicky ten, s ktorým som strelil svoj prvý reprezentačný gól. Z prvého gólu som mal takú radosť, že som sa aj zabudol dotknúť štátneho znaku na znak radosti, také symbolické gesto, že som dostal šancu, ale celé sa to zbehlo tak, že som sa jednoducho radoval. Čísla na dresy nám prideľovali. Moje číslo 18 určite potešilo maminku, lebo je to číslo mojich prvých hokejových začiatkov.“ Martin na seba ešte prezradil: „Rád čítam, všetko čo sa mi dostane pod ruky, v poslednom čase nielen detektívky, ale aj múdre knihy a zaujímavé príbehy. Mám rád modernú hudbu, ktorú počúvam, najmä Bon Jovi sa mi páči. Obľubujem všetky športy. Z jedla mám najradšej pizzu, špagety a na pitie pomarančový džús. Mám veľmi rád zmrzlinu, čokoládu som obmedzil. V škole sú mi najobľúbenejšie jazyky, nemčina, angličtina, aj francúzsky som sa učil. Chcem ísť na gymnázium do Skalice. Mám mladšieho osemročného brata Petra, ktorý tiež hrá hokej, začína s najmenšou prípravkou a hokej ho tiež veľmi baví. Moji rodičia i starí rodičia sú mi pre hokej veľkou oporou a veľmi mi fandia. Najkrajšie hokejové chvíle sú víťazné góly a moje začiatky s hokejom, samozrejme reprezentácia. Najradšej mám v hokeji rýchlosť, kombinácie, techniku. Hokej – všetky najdrahšie veci po rodine a veľká radosť.“
Jankovi Chocholáčkovi (20.7.1989) pridelili kormidelníci slovenskej pätnástky číslo šesť, aj napriek tomu, že nosí sedmičku a je jeho šťastným číslom, na prvom reprezentačnom turnaji aj šestka bola šťastná. V Jankovej hokejovej hre dominuje rozvaha, je nebojácnym obrancom, ktorý bráni výborne pozične, má dobrý prehľad a orientáciu, navyše dokáže strieľať aj góly. Na turnaji v Ostrave strelil jeden a pridal dve asistencie. Janko žiaril taktiež veľkou spokojnosťou a ešte väčšou motiváciou nezaháľať a natrvalo sa dostať do povedomia slovenských reprezentačných kormidelníkov. S hokejom začal v siedmych rokoch, keď ho na skalický zimný štadión z Radošoviec, kde žijú, doviedol tatko Marián. Hokejovým vzorom mu je Sergej Gončár a najkrajšie hokejové chvíle zažil v Kanade s výberom vo Vancouvri ako desaťročný na turnaji. K tomu pridáva aj situáciu, keď boli s celým mužstvom Vancouvru, ktoré hrá NHL, na tréningu. Páčilo sa mu aj tento rok na turnaji v Amerike. A tento malý svetobežník, ktorého snom je dostať sa na Olympiádu a hrať v NHL, má veľkú radosť, že nechýbal na reprezentačnej akcii slovenských pätnásťročných hokejistov a že sa mu tam aj darilo a dôveru trénerov nesklamal. Janko prezradil: „Dobré to bolo. Reprezentácia bol môj sen, bol to veľký zážitok a česť. Sníval som o tom detstva, chcel som si zahrať za reprezentáciu. Nominácia ma potešila, ale moc som to nečakal, lebo sa mi moc nedarilo na výbere, takže som bol veľmi šťastný, veď na začiatku nás vyberali asi z dvesto hokejistov. V pondelok sme prišli do Dubnice, povedali nám päťky, organizačné veci, mali sme tréning a potom sme sa išli ubytovať, sami sme sa rozdelili do izieb po štyroch. Varili nám veľmi chutne, dobre a veľa, v pondelok po večeri sme mali voľno. V utorok ráno sme mali teóriu a potom zápas s dorastom Dubnice, remizovali sme 3:3. Ešte som si zvykal, čím viac zápasov som hral, tým sa mi lepšie hralo. Po zápase v kabíne tréneri zhodnotili zápas, išli sme na ubytovňu a mali sme odpočinok. V stredu sme mali tréning a boli sme sa pozrieť na juniorský extraligový zápas Dubnice. Vo štvrtok sme išli do Ostravy, ubytovali sme sa a o 20,00 hod. sme hrali prvý zápas na turnaji proti Rakúsku. Po prvej tretine tréner premenil päťky a potom sa už hralo dobre, vyhrali sme 6:3. Ja som hral v druhej obrane, dal som asistenciu na Martinov gól, žabkou som nahodil a Maťo dorážal. Bol to prvý reprezentačný štart, to som si ešte na zápase ani neuvedomoval, až potom večer na izbe som si to uvedomil, že už som si zahral za reprezentáciu a úspech je to veľký. V piatok sme hrali proti výberu Moravy a Slezka, prehrali sme 3:4, dosť šancí sme nedali. V tretej tretine sme dali asi za šesť minút dva góly a znížili na 3:4. Boli sme po zápase smutní, už nám aj tréneri vyčítali, že sme si to sami prehrali, lebo sme mali zbytočné vylúčenia v závere. Ja som v turnaji vylučovaný nebol. V sobotu sme odohrali dva zápasy. Proti výboru Zlína a Olomouca sme vyhrali 5:3. Syn Rosťu Vlacha hral za nich a je fakt veľmi dobrý. My sme ich celkom tlačili, aj sme vyhrávali, hoci sme dostali dosť blbé góly a v závere to bolo potom dosť dramatické, mali sme tlak. Mysleli sme, že budú lepší, lebo Poliakom dali 28:0 a dosť kombinovali. Od zápasu k zápasom som hral vo väčšej pohode. Nad Poľskom sme vyhrali 13:0, to už bolo také v pohode. Oni boli pomalí, malí, zle, ťažko sa nám proti nim hralo, hrozne nezvyklý súper. Dal som prvý gól v zápase a súčasne môj prvý reprezentačný a to tak, že som išiel spoza brány nahrávať a puk sa dostal do brány od ich hráča. Dosť som sa čudoval, že bol gól, bol dosť čudný. Mal som aj ďalšie šance, keď som strieľal spoza hráča, keby som to dal dole, asi by bol gól, myslel som si, že ten brankár kľačí. Som rád, že som dal v zápase aj nahrávku na gól. Zápas sme vyhrali úplne v pohode. Po zápase nám dali pohár a medaily za druhé miesto. Tréneri vyhodnotili, že sme mohli viac kombinovať, viac vymyslieť, viac hrať dva na jedného. Táto reprezentácia? - Dosť mi to dalo, keď som potom prišiel na tréning, mal som väčší prehľad, lebo tam som musel rýchlejšie myslieť, skorej si spracovávať puk, tam ma to nútilo, oni boli rýchlejší, potom som musel skorej uvažovať, rozmýšľať, stále hore hlavu. Získal som väčšie sebavedomie. Želanie? – Chcel by som sa dostať aj do ďalšieho výberu reprezentácie. Najradšej by som chcel hrať budúci rok za dorast. Tí, čo hrajú pravidelne za dorast, majú väčšiu šancu dostať sa do reprezentácie. Dorast je veľký rozdiel proti deviatke, je to oveľa rýchlejšie, skorej ťa napádajú, všetko je skorej, prihrávky, rozmýšľanie, všetko. Budem sa snažiť robiť viac na tréningu, robiť navyše, makať. Reprezentácia ma nabudila. Musím sa zlepšovať v hre v pristupovaní k hráčovi, k pukom, aj celkovo, najviac v obrannej činnosti. Láka ma to aj do útoku, rád dávam góly. Budem naďalej trénovať individuálne naviac, špeciálne tréningy aj na obratnosť, ohybnosť, výbušnosť.“ Koľko predsavzatí, aká motivácia, ak to raz okúsite, neuhnite a o tom skalický štrnásťročný obranca Ján Chocholáček dobre vie a čo to na seba ešte prezradil: „Škola je v pohode, samé jednotky, chcem ísť na gymnázium a na vysokú školu. Najradšej mám predmety matematiku a dejepis. Vo voľnom čase hrám tenis, jazdím na bicykli, pozerám rád v telke hokej i iné programy, počúvam hudbu, najmä nové hity. Z jedla mám najradšej biele mäso, kura a zeleninové šaláty, z nápojov mulitivitamínový džús, Sprite. Môj mladší 12-ročný brat Tonko je šikovný hokejista, hrá za siedmakov. Naši rodičia nás v hokeji oboch veľmi podporujú a som im za to veľmi vďačný. Hokej je pre mňa zábava, chcel by som sa mu venovať celý život.“
A tak skalické vodné znamenia ryby – Martin Štepán a rak – Ján Chocholáček, obaja veľmi príjemní a kamarátski ľudia, citliví, ohľaduplní a priebojní, v tých hokejových vodách chcú plávať s tým najvyšším kreditom a obaja dobre vedia, že to nepríde samo, a tak na sebe poctivo riadne makajú a pridávajú si v tréningových dávkach navrch, lebo len tí dosiahnu k hviezdam, ktorí ich budú vytrvalo, neúnavne a svedomito nasledovať.
Monika Kušnierová
