Senica nikdy nejako extra nežila hokejom. Prečo ste sa teda preň rozhodli?
– Už od detstva sme s rodičmi chodievali na verejné korčuľovanie a bývali sme zhruba 50 metrov od zimného štadióna. Odmalička ma to tam lákalo. Je pravdou, že som začínal s futbalom, ale časom som prešiel k hokeju, ktorý mi bol oveľa bližší.
Prešli ste k hokeju ako hráč, alebo ste prakticky od začiatku išli na ľad s tým, že chcete byť rozhodca?
– S hokejom som začal, keď som bol, myslím, druhák na základnej škole. Odtiaľ som sa dostal a hrával som za Senicu. V siedmej triede som odišiel do Dukly Trenčín, kde si ma vyžiadali. Tam som zotrval až do dorastu, kedy som sa vrátil do Senice. Tu som následne zotrval až do seniorskej kategórie, kde som neskôr s hokejom skončil, nakoľko som tušil, že budúcnosť nie je taká, ako som si predstavoval. Spočítal som si pre a proti a jasne mi vyšlo, že ako hokejista sa živiť nebudem.
Takže až po kariére ste si povedali, že skúsite rozhodovanie?
– Chcel som zostať pri hokeji. Mal som dve možnosti, išiel som na vysokú školu na FTVŠ, kde som si spravil trénersky hokejový kurz. Popri tom som začal aj s rozhodovaním, pretože som naozaj chcel zostať pri hokeji. Postupne som začal o tom premýšľať a neskôr, keď sa na rozhodcovskú dráhu dali aj moji kamaráti, bolo rozhodnuté.
Bola cesta k „postu“ rozhodcu ťažká? Čím ste si museli prejsť?
– Ako každý iný rozhodca, aj ja som začal v regióne, konkrétne v Západoslovenskom kraji. Tam som sa zrejme ukázal v dobrom svetle a bol som odporučený na Slovenský zväz ľadového hokeja. Tam som začal cez druhú ligu, absolvoval som seminár, ktorý pozostával z fyzických previerok na suchu a na ľade a potom z písomného testu z pravidiel ľadového hokeja. Obstál som, išiel som rozhodovať druhú ligu. Počas sezóny nás delegáti hodnotia a na základe sezónneho hodnotenia sa rozhodcovia posúvajú vyššie, zostávajú, alebo vypadávajú. Nakoľko mne sa vydaril aj seminár a zrejme aj zápasy, po roku som postúpil do 1. ligy a o ďalší rok neskôr už som bol v extralige. Vtedy ma to presvedčilo, že zrejme to má význam robiť.
Toto všetko ste zvládli ako čiarový rozhodca a na čiare vypomáhate doteraz. Neťahalo vás to na post hlavného rozhodcu?
– Uvažoval som nad kariérou hlavného rozhodcu. Nakoľko však poodchádzali starší a skúsenejší čiaroví rozhodcovia práve na post hlavného rozhodcu, tak sa mi naskytla príležitosť ísť na medzinárodnú scénu IIHF ako čiarový rozhodca. Povedal som si, že by som chcel vidieť aj kus sveta a spoznať, ako to vo svete chodí, tak som zostal „na čiare“.
Do ktorých kútov sveta vás už táto práca rozhodcu dostala?
– Prvý môj turnaj bol na Ukrajine. Išlo o „béčkový“ turnaj a spomínam naň veľmi rád, keďže bol môj premiérový. Niesol sa v rodinnej atmosfére. Okrem toho to bolo Švédsko, Švajčiarsko, Rusko, Francúzsko, Nemecko a naposledy americké Buffalo na prelome rokov. Je toho dosť a môžem povedať, že naozaj mi to zatiaľ vychádza tak, ako som plánoval a človek vidí kus sveta.
Akým spôsobom sa čiarový rozhodca dokáže dostať takto do sveta? Má na tom zásluhu aj takzvaný „exchange“ program, ktorý sa používa pri hlavných rozhodcoch, že chodia vypomáhať na ligové zápasy do zahraničia?
– Tento spomínaný program platí len pre hlavných rozhodcov, my, čiaroví rozhodujeme viac-menej na Slovensku. Keď máme klub v Lige majstrov, tak rozhodujeme tie zápasy. Je to tak zaužívané, že tieto zápasy rozhodujú dvaja domáci čiaroví rozhodcovia, jeden domáci hlavný rozhodca a jeden hlavný zo zahraničia. Od tejto sezóny sa zaviedol výmenný program s českou ligou a s EBEL ligou. Do českej ligy chodí jeden čiarový a dvaja hlavní rozhodcovia. Do EBEL ligy zasa jeden hlavný a jeden čiarový. Vďaka tomuto programu som sa dostal do Zlína, do Znojma a skúsil som aj EBEL ligu.
Z toho čo ste videli, je veľký rozdiel medzi českou, slovenskou a EBEL ligou?
– Z toho, čo som ja rozhodoval v EBEL lige, tak tento zápas bol slabší ako stretnutia našej extraligy. V Česku som rozhodoval stretnutie Zlín – Třinec a myslím si, že naše top mužstvá by sa im vyrovnali. Nebol tam až taký rozdiel, naša liga sa až príliš dehonestuje. Osobne si myslím, že nie je taká hrozná a tobôž v tejto sezóne.
Ako sa dostanete na medzinárodné turnaje? Odporučí vás zväz, alebo ste niekým zo zahraničia sledovaný?
– Zväz spraví rebríček rozhodcov a posúva ho na IIHF. Následne záleží, ako sme obstáli na predošlých turnajoch. Dostávame hodnotenia z týchto turnajov na seminári. Tam je pri každom mene buď šípka hore, čo znamená, že sa odporúča posunúť rozhodcu ešte vyššie, vodorovne znamená, že to je ten level, ktorý by mohol rozhodovať, no a potom aj šípka smerom dolu, čo znamená, že úroveň turnaja je na rozhodcu privysoká. IIHF deleguje rozhodcov na základe hodnotenia, ale záleží to aj od SZĽH, či navrhne toho rozhodcu na IIHF. Ak ho zväz nenavrhne, nebude delegovaný. Treba podávať konštantne dobré výkony počas celej sezóny v súťaži, aby bol nominovaný.
Nedávno ste sa vrátili zo šampionátu dvadsaťročných v americkom Buffale. Kedy ste boli oboznámený s tým, že pocestujete do Ameriky?
– Myslím, že to bolo na prelome septembra – októbra, kedy vyšli nominácie. Zistil som, že idem do Buffala. Prvé reakcie boli plné prekvapenia, očakávania a radosti, že idem do Ameriky. Postupne sa však zmiešali a nadšenie mierne opadlo. Nakoľko mám mladú rodinu, tak ma trošku zamrzelo, že budem na sviatky a nový rok bez rodiny. Ale je to naše hobby, naša práca a človek musí pre to niečo obetovať.
Na koľko stretnutí na juniorskom šampionáte ste sa dostali na ľad?
– Rozhodoval som štyri zápasy v základnej skupine. To tak vychádzalo na každého rozhodcu. Následne som rozhodoval štvrťfinále, semifinále aj finále. Asi štyri zápasy som rozhodoval domácim Američanom. Čo ma dosť prekvapilo, tak fanúšikovia hokejom vôbec nežili. Na domáce USA chodilo okolo šesť tisíc ľudí a na Kanadu prišlo raz toľko. To bolo vidieť, že Kanaďania úplne inak žijú hokejom, navyše, Buffalo až tak ďaleko od kanadských hraníc nie je. Najvyšší počet fanúšikov prišiel na finále, taktiež na zápas Kanady. To bolo skoro vypredané, vyše 17 000 ľudí a naozaj výborná atmosféra.
Je na takomto podujatí nejaká pravdepodobnosť, že by ste mohli rozhodovať zápas mladým Slovákom?
– Určite nie. Na IIHF to tak nefunguje. Rozhodca nemôže byť v zápase vlastného štátu. Pamätám si však, že na olympiáde v zápase USA – Kanada rozhodovali domáci rozhodcovia. Sú to profesionáli, rozhodujú NHL a schválili si to. To bola jediná možnosť, ale inak to na IIHF nie je možné.
Ako vyzerá váš finálový deň?
– Nominácia nám vyšla v noci, medzi jednou – druhou hodinou rannou. Jednoducho na poslednú chvíľu. Delegácie sa robia až po semifinálových zápasoch a po tomto stretnutí sa vrátite na hotel až okolo polnoci. Keď sme sa dozvedeli nomináciu, tak, samozrejme, prepukla v nás radosť, že ideme rozhodovať finále. Všetci štyria rozhodcovia sme mali doobeda míting o tom, na čo si dávať pozor, na ktorého hráča, čo, respektíve kto by mohol robiť problémy. To platilo aj pre vhadzovania, pretože na tomto šampionáte si na tom dávali veľmi záležať. Úplne iný štandard ako v Európe. Toto sme si rozobrali, nasledoval spoločný obed, aby sme boli spolu čo najviac v kontakte. Asi dve hodiny pred stretnutím sme išli na štadión, ktorý sme mali možno tri minúty od hotela. Na štadióne sme sa prezliekli, zahrali si na chvíľu futbal, potom sme si povedali čo a ako, nakoľko sme sa nepoznali a nepískame spolu celú sezónu ako v Európe, keď sú rozhodcovské dvojičky porobené. Následne príde na rad zápas.
Páčilo sa vám finále?
– Môžem povedať, že to bol obrovský zážitok a zrejme aj najlepší zápas celého turnaja. Hráči už sú vyčerpaní, nakoľko odohrajú za necelé dva týždne sedem zápasov, čo je dosť, ale úroveň bola vysoká. O to viac, že v Amerike sú zúžené klziská, čo hokej veľmi zrýchľuje.
Bolo to aj pre vás náročnejšie na užšom klzisku?
– Áno, najmä v prvom zápase, keď človek prejde zo širšieho európskeho ľadu na tento užší. Všetko mu je tam nablízko, mantinely zavadzajú, ale veľmi rýchlo sa na to dalo zvyknúť.
Čo prežívate po záverečnom finálovom klaksóne?
– Spadne vtedy obrovský kameň zo srdca. Tento finálový zápas sa nám vydaril všetkým štyrom, nič sa nestalo, všetci boli spokojní a je to záverečná bodka po naozaj vydarenom turnaji. Aj delegáti po zápase nás pochválili, takže sa aj ľahšie cestovalo domov.
Je toto cesta na väčšie podujatia, povedzme majstrovstvá sveta alebo dokonca olympiádu?
– Na troch majstrovstvách sveta už sa mi podarilo rozhodovať. Či sa to vydarí aj tentokrát, uvidíme. Keďže sme rozhodovali finále, malo by sa to podariť. Je tam veľa otáznikov a faktorov. Povedzme si na rovinu, už nemáme také hokejové postavenie vo svete ako kedysi. Určite by som bol rád, keby sa to podarilo, ale ako som povedal, je to jeden veľký otáznik.
Po finálovom zápase prišlo ku kontroverznej situácii, keď mladý švédsky hráč neuniesol finálovú prehru a svoju striebornú medailu hodil medzi divákov. Ako ste sa na túto situáciu pozerali?
– Povedal by som, že to bola z jeho strany prvotná frustrácia. Pevne verím, že teraz, keď mu fanúšik medailu vrátil, bol za ňu vďačný. Viete, vždy sa hovorí, že striebro je horšie ako bronz. Bronzovú medailu si prevezmete po víťazstve, ale striebornú po prehre a hráči sú v prvom momente smutní.
Po takýchto zápasoch si preberajú pamätné plakety aj rozhodcovia. Ako sa na ňu pozeráte vy, keď ju občas zazriete doma niekde vystavenú? Čo vás ako prvé napadne?
– Keď sa človek na to pozrie, tak je spokojný. Dokázali sme, že sa dokážeme presadiť aj vo svete, pretože u nás sú rozhodcovia dosť zatracovaní. Čerstvý príklad je minuloročné finále extraligy, v ktorom nechceli slovenských rozhodcov, ale zahraničných. Potom si človek povie po tom všetkom, že nie sme až takí zlí, ako si všetci myslia. Toto ocenenie mi povie, že som niečo dosiahol a pritom som reprezentoval aj svoju krajinu. Teraz to síce až také nie je, ale keď sa na to pozriem napríklad v päťdesiatke, tak sa na to bude pekne spomínať.
V civilnom zamestnaní pracujete ako hasič. Ako sa dá skĺbiť práca, v ktorej zachraňujete životy, s „prácou“, v ktorej chodíte občas človeku „znepríjemniť“ na čiaru život?
– Doslovne znepríjemniť (smiech). Keď človek chce, tak sa to dá. Kedysi som bol zásahový hasič, prvých päť rokov. Neskôr, aby som to mohol skĺbiť, tak som prešiel na denného hasiča. Teraz robím kancelársku prácu a starám sa o jednotku. Rozhodne sa to dá v takomto prípade lepšie skĺbiť, keď pracujete každý deň osem hodín, ako keď robíte každý tretí deň 24 hodín.
